(Ne)Každodenný život Antanasa Sutkusa

V rámci Mesiaca fotografie 2004 v Bratislave začal na území bývalého Československa svoje výstavné turné Antanas Sutkus. Spolu s výstavou sa začala predávať unikátna kniha Sutkusových fotografií s názvom Každodenný život.

Antanas Sutkus: Maratón v Univerzitní ulici, Vilnius, 1959.

Ak by som mal označiť jednu fotografiu ako symbol Sutkusovej tvorby, bola by ňou Maratonas Universiteto gatvéje. Vilnius, 1959. Z výtvarného hľadiska fascinujúce spojenie hlavného motívu (postavy ženy) v zlatom reze, hlbokej perspektívy (dolu nízko položená dozadu ubiehajúca ulica) a kompozície (ľudská postava vyvážená mestskou krajinou). Kľúčovejšia je atmosféra obrázku. Divák si je takmer istý, že vykláňajúca sa žena je krásna (a ak ste Litvu navštívili, tak viete, že Litovčanky sú naozaj pôvabné), jej tvár ale neuvidí. Fotograf ju zachytil odvrátenú. Nevieme, koho pohľadom hľadá. Mesto žijúce vlastným životom ostáva nezúčastnené na dianí v hornej časti obrazu. Vieme, že „niečo sa deje“, nevieme však čo. Príbeh fotografie nevyvoláva napätie. Skôr nenásilne vťahuje do diania. Na začiatku som použil pôvodný litovský názov fotografie. Jeho preklad znie: Maratón na Univerzitnej ulici. Bez názvu mala pre mňa fotografia „môj vlastný príbeh“. Názov už našepkal príliš veľa.
Prirodzene, že nie všetky fotografie sú z rovnakého cesta.

Antanas Sutkus: Slepý pionýr, Kaunas, 1962.

Antanas Sutkus sa narodil v roku 1939 v litovskom mestečku Kluoniškinose. Akademické základy pre jeho dokumentárne videnie každodenného života získal počas štúdia žurnalistiky vo Vilniuse. V roku 1969 sa stal spoluzakladateľom Litovského združenia fotografického umenia. V rokoch 1980 až 1989 bol jeho predsedom. Do oficiálnych medzinárodných fotografických štruktúr vstúpil v roku 1976. Stal sa členom Medzinárodnej federácie umeleckej fotografie (FIAP). Od roku 1994 je nositeľom jej vyznamenania Excelencia FIAP. Na domácej litovskej scéne bol ocenený v roku 1983 Litovskou štátnou cenou a v roku 2003 Národnou cenou za umenie. Osobitne pri tejto príležitosti vyzdvihli jeho fotografické cykly: Litovčania (1959–do dnes), Oči vtákov Litvy (1973–1980), Fragmenty starého Vilniusu (1969), Žijúci mučeníci kaunaského ghetta (1994–1997). V zborníku z bratislavského Mesiaca fotografie 2004 sa spomína, že mal viac ako 120 samostatných výstav po celom svete.

Sutkusov Každodenný život, ktorému „život“ paradoxne vdýchla sovietska (auto)cenzúra, je aj nie je len o Litve. Určite je o troch Pobaltských krajinách. Pokiaľ ich navštívite, zistíte, že majú toho asi tak veľa spoločného ako bývalé Česko – Slovensko. V širšom pohľade je Každodenný život horkosmiešnou kronikou socialistického sveta. Mestský život sa mení na ťažkopádne šliapanie k svetlým zajtrajškom. Ľudia sú melancholické kurence so zasneným a súčasne ostražitým pohľadom. Svet pláva v čiernobielych farbách, pretože aj červeň komunizmu je monochromatická. Obrázky, ktorých poetika by pripomínala najskôr tvorbu Roberta Doisneaua, keby pre všetkých pamätníkov „tých dní“ nemala tak smutný podtón.

Antanas Sutkus: Děti pod deštníkem, Vilnius, 1963.

Jonas Valatkevičius, Sutkusov krajan, hovorí o inom rozmere knihy: Všimol som si filmový charakter Sutkusových prác už počas nášho prvého stretnutia. Vtedy som ešte nepoznal naspamäť stovky jeho fotografií, nikdy nereprezentovaných na výstavách alebo v katalógoch. Ešte som hľadal kľúč k Sutkusovým archívom. Ale čoskoro som vycítil, že mnohé z jeho prác sú ako fragmenty z filmu. Tento bol dlhý. Ako epická báseň, ktorá pomalým tempom odmeriava takmer päťdesiat rokov, alebo seriál zobrazujúci city, každodenné radosti i nešťastia viacerých litovských generácií. Formát jedného seriálu by lepšie zachytil každodenný život. Áno, Sutkusove fotografie sa viac podobajú seriálu, aj keď je monumentálnejší, ako ten najvážnejší film.

K Mesiacu fotografie 2004 sa vrátim ešte raz. Žiaľ, práve výstava fotografií Antanasa Sutkusa bola inštalovaná v už dožívajúcich a teda veľmi provizórnych priestoroch Domu umenia. Väčšina návštevníkov napriek tomu neváhala a knihu fotografií Každodenný život si kúpila. Ja týmto ďakujem mojej manželke, ktorá ma ňou prekvapila na Vianoce. Prečo o tom ale píšem? Pokiaľ mám možnosť sledovať dianie v slovenských súťažiach amatérskej fotografie, zdá sa, že sa dostávame do paradoxnej situácie. Vyzdvihované a oceňované sú výtvarne ladené a digitálne niekedy až znetvorené fotografie na úkor dokumentárnej a reportážnej fotografie. Naša fotografická scéna je teda trochu schizofrénna. Najviac oceňované laickou aj odbornou verejnosťou sú dokumentárne ladené publikácie. Porotcovia preferujú „umeleckú“ fotografiu. Akoby sami chceli odpíliť vetvu, z ktorej ovocie chutí najlepšie. Zvláštne…

“Každodenný život je nudná vec. Všetko má jasné pravidlá pre každodenný život, ale Každodenný život nepotrebuje právneho ochrancu! Vytrvalé pokúšanie sa o udržanie kroku s prítomnosťou nás učí hlbokej pozornosti, meditácii a mnohým iným úžasným veciam. A možno pozorovanie každodenného života je spôsob meditácie prístupný každému z nás? Meditácii, ktorá nepotrebuje školu a guru.”
Antanas Sutkus