Bratislava, o ľuďoch a meste

Před několika dny byla zahájena výstava našeho bratislavského spolupracovníka Luboše Vodičky nazvaná Bratislava, o ľuďoch a meste. V souvislosti se svým projektem nás Luboš Vodička překvapil hned dvakrát: zaprvé pěknými fotografiemi hlásícími se k nejlepší fotografické tradici a zadruhé tím, že nelenil a o své výstavě napsal sám.

Pred nejakými troma rokmi som končil článok Bratislava, mestská krajina (vyšiel v i-net magazíne Inzine.sk) slovami: Dnes je Bratislava ako dosť pekné, ale nie krásne dospievajúce dievča. Krása je neprehliadnuteľná, niektoré miesta však špatí akné. Toto mesto mám však aj tak najradšej na svete.

Bratislava sa za tie tri roky zmenila. Z istého pohľadu k lepšiemu. Rozšírila sa pešia zóna, kaviarne a krčmy sú kultivovanejšie, staré mesto opravené. So zmenami prišla aj iná atmosféra. A iní ľudia. Viac turistov, viac kriku, viac „viac“ všetkého v uliciach. Zmeny, ktoré sme si nepriali, hoci sme ich mali čakať. Moja láska k tomuto mestu sa nezmenila. Chodím po meste a teším sa z neho. Viem, že na jeseň, najmä v čase neskorej jesene sa viac priblíži k obrazu ako si ho pamätám z detstva. Ulice sa vyľudnia. Farby vytratia. Chlad a hmla zmenia všetko v šedivú uniformu. Opäť to bude to odstrčené, zabudnuté, prispané mesto. Lenže je to iba jedna jeho tvár. Bratislava, má veľa tvárí. Tak ako všetky miesta na zemi, každý deň otvára svoje mikropríbehy. Každý deň sa oplatí vyraziť do ulíc a skúsiť ich odpozorovať a zachytiť na filmový pás (dnes asi skôr na digitálny čip). Preto sa nebojím vracať sa znova a znova na tie isté miesta a fotiť to, čo som fotil desiatky a desiatky krát pred tým. Motívom obrazu sa striedavo stávajú ľudia, architektúra, tiene, stromy, strechy …

A kedy som ju vlastne začal fotiť? Ťažko odhadnúť. Ešte na Základnej škole mi sestra požičala svoj Cannonet. Geniálnu kompaktnú zrkadlovku so 40 mm objektívom. Fotil som s ňou pár budov v Starom meste, ktoré neskôr zrúcali. Nešlo o žiadne vážne fotografovanie. Len sa mi to páčilo. Na strednej škole, zasa vďaka „študentskej láske“ som mal občas požičanú malú Minoltu a scenár fotenia mesta sa opakoval. Opäť žiadne vážne fotenie. Serióznejšie som sa fotografii začal venovať až na prelome tisícročí (ako pekne to znie :-)). Pár filmov s Minoltou 505si super, tá však mala výrobnú chybu a predajca mi našťastie vrátil za ňu peniaze. Potom s Nikon 70-kou (bohužiaľ mal studený spoj a občas prestal fungovať) a dodnes používam Nikon 80-ku a FM 10-ku. Nezabudnem, ako sa raz v servise pozeral technik na moju 80-ku a hovorí: „nejaký je hrdzavý…“. Skoro ma rozosmial. Bral som to však ako vyznamenanie. Keby čo i len trochu tušil, koľko si aparát so mnou užil, vôbec by sa tomu nečudoval. Dážď, sneh, piesok, prach, pády na horách, skalné zrúcaniny, cesty po Európe. Musím sa priznať, že k 80-ke mám až citový vzťah. Je to úžasný aparát.

Ako som poznamenal, „filmová klasika“ sa vytráca. Vo vzťahu k Bratislave jej ostávam verný. Dôvod spočíva v čiernobielej fotografii. K môjmu vyjadreniu nálady mesta patrí čiernobiely obraz. Možno som príliš ovplyvnený vzormi Robertom Doisneaum a Elliotom Erwittom. Samozrejme, že aj v ich tvorbe nájdete farebné fotografie. Ale k uchopeniu nálady mesta farbu naozaj nepotrebujem. Kúzlo dobrého monochromatického obrazu najlepšie zvláda stále starý klasický film. Klasikou som vôbec postihnutý. Najväčšieho vyznamenania za fotografickú tvorbu sa mi dostalo, keď Ralf Guddei, nemecký kunsthistorik pôsobiaci v Brémach, povedal o mojich obrázkoch, že v nich vidí tradíciu a ducha československej fotografie 60.-tych rokov 20. storočia. Slová, ktoré by niekoho možno zronili. Veď väčšinou ide o to fotiť novo, neokukane … Mne o to nejde. Mám rád fotografiu, na ktorú keď sa divák pozrie, povie si: toto je fotografia. Vníma ju ako fotografiu. Prijíma jej príbeh a sám si domyslí to nevidené. Teda aspoň dúfam, že takto môže pôsobiť moja tvorba. Hádam len nie som iba naivný optimista.

Bratislava, o ľuďoch a meste, je cyklus, ktorý začal vznikať asi v roku 2000. Najvýraznejšie zmeny, ktorými prešiel spočívali v jeho pomenovaní :-). Pôvodne Bratislava, mestská krajina, neskôr Tisíc tvárí Bratislavy až po Bratislava, o ľuďoch a meste. Hoci sa v tých stovkách fotografií, ktoré obsahuje, objavujú aj významnejšie historické udalosti, vôbec nie je mojím cieľom ich dokumentovať. Na výstave sa objaví možno jeden, možno dva obrázky zo summitu Bush – Putin v Bratislave vo februári v roku 2005. Jeden z nich mám veľmi rád. Ten s obrneným transportérom a nápisom Ďakujeme za návštevu. Dovidenia. Policajti a tá oceľová obluda stáli na Jesenského ulicu kúsok za zátarasmi. Dokonale uzatvorené blízke okolie pohybu štátnikov. Všetci stáli pri zátarasoch a o dušu fotili. Napadlo ma, že by som sa mohol pozrieť do podzemných garáží. Plánoval som dostať sa cez ne bližšie. Nakoniec som to ani nepotreboval. Stačil mi ten výjazd s nápisom. Pre mňa bol vyjadrením pocitov väčšiny bratislavčanov zo summitu: Ďakujeme, ale radšej už odíďte. Nie je to fotografia, ktorú by som mal najradšej. Asi ani nemám nejakú obzvlášť obľúbenú (hoci niektoré preferujem :-)). Rád fotím ľudí, teším sa už z toho, keď „poľujem“ na dobré scény.

Niekedy sa s búšiacim srdcom približujem a približujem a dúfam, že si ma „objekt“ nevšimne. Blahoslavím elektroniku za to, že v správnej chvíli za mňa zaostrí, vyhodnotí všetky parametre a ja len stisnem spúšť. Vôbec nechcem strúhať frajerinu a tvrdiť, že na aparáte si nastavujem všetko manuálne. Vôbec nie. Pracujem len s clonou. A keď nie je čas ani na ňu, fotím s plnou automatikou. Koncepcia obrazu je pre mňa kľúčová. Riešiť technické otázky v krátkom okamihu je ďaleko nad moje sily.

Teší ma, že Bratislavu „fotografickú“ objavuje čoraz viac ľudí. Koľko ľudí, toľko chutí. Pohľadov na mesto je určite toľko, koľko ľudí ním prejde. Zlomok môjho pohľadu vám sprostredkúva Everestfoto Gallery.