Bretónsko, Francie – 1. časť

Impulzom pre foto cestu do Bretónska bola hlavne moja predstava o Bretónsku ako o mystickej, hmlou zahalenej krajine, bičovanej vetrom a divokým príbojom Atlantiku. Páčila sa mi predstava, ako v daždi a hmle fotím trieštiaci sa príboj o skaliská.

O ceste som rozmýšľal asi 2 roky, kým som sa konečne na jar 2013 rozhodol, že idem do toho. Samotná príprava mi potom trvala veľmi miernym tempom asi pol roka (do augusta 2013). Po naštudovaní si dostupných informácií na webe a z knižiek (Turistický průvodce Bretaň & Normandie od RoughGuides a Brittany & Normandy od Lonely Planet) som zisti,

že Bretónsko je priveľké na to aby sa dalo prejsť a aj pofotiť za 8 dní, ktoré som mal k dispozícii.

Čo sa týka dopravy, požičovní, ubytovania, všetko sa dá bez problémov zariadiť cez internet z pohodlia domácej obývačky. A všetko na čom som sa dohodol, tak aj platilo. Treba tomu dať len trochu času, by človek nevybavoval veci na poslednú chvíľu.

Zámerne som si na začiatku zvolil relatívne málo vecí, ktoré som chcel vidieť, aby som sa k nim mohol viac krát vrátiť, keď by nevyšlo počasie alebo by som si chcel počkať na iné svetlo. Toto sa mi potvrdilo ako dobré rozhodnutie. Predsa len Bretónsko nie je tak ďaleko, aby sa tam nedalo ísť aj v budúcnosti, takže netreba všetko stihnúť naraz.

A tak sa pôvodný plán vidieť všetko od majákov na pobreží, cez ponorkovú základňu v Breste, najzápadnejší bod Francúzska – Pointe du Raz, megalitické kamene, až po Foret de Paimpont – les, v ktorom vraj žil čarodejník Merlyn zredukoval iba na jeho severné pobrežie – Cotes d’Armor od Cote de Penthievre cez Cote du Goelo po Cote de Granit Rose. Teoretická príprava pozostávala zo štúdia google maps, prezerania fotiek na internete, aby som si spravil predstavu o jednotlivých miestach, ktoré som si chcel pozrieť. Snažil som sa to pripraviť tak, aby som mal dosť času aj na prípadné vrátenie sa na zaujímavé miesta, keď bude treba. Tu je veľmi približná mapka, kade som chodil.

Termín cesty padol na začiatok októbra. November mi už nevyhovoval kvôli práci a september sa mi zdal ešte príliš skoro. Takisto, čo sa týka množstva turistov, internetové zdroje písali, že v septembri ešte môže byť dosť turistov, v novembri už určite nebudú s nimi problémy, ale počasie je už veľmi daždivé. Takže október. Ostalo už len vyriešiť dopravu a ubytovanie. Aj napriek tomu, že po francúzsky vôbec neviem (len anglicky), nahováral som si, že povestná francúzska nevraživosť voči cudzincom predsa len nie je taká silná, ako sa o nej hovorí a budú ochotní so mnou hovoriť po anglicky. Tak uvidím.

Asi najviac som sa bál jazykovej bariéry. Francúzsky neviem ani zaťať. Aj keď som mal snahu niečo sa naučiť, a kúpil som si francúštinu pre samoukov, dostal som sa len do polovice krásnej prvej lekcie a tam som aj skončil. Zistil som však, že Francúzi vôbec nie sú až takí nevraživí k cudzincom, ako sa o nich hovorí. Stačilo sa vždy pekne po francúzsky pozdraviť (aj keď môj prízvuk musel byť príšerný) a už to bolo hneď lepšie:-) Ešte som sa naučil jednu francúzku vetu “Je ne parle pas français, que l’anglais”, a to už definitívne vedeli, že majú do činenia s čistokrvným nefrancúzom, ktorému treba pomôcť a ukázať mu, aký kultúrny je francúzsky národ a ako blahosklonne sa vie správať k cudzincom. Každopádne si myslím, že je dobré, ak už človek ide do cudzej krajiny, aby aspoň prejavil snahu o spoznanie ich jazyka, kultúry. Veď aj my hneď inak pristupujeme k cudzincovi u nás doma, keď sa snaží hovoriť po slovensky.

A ešte by som nemal zabudnúť na techniku, ktorú som si so sebou viezol. Nakoniec padla moja voľba na CANON 5D Mark III, objektívy: ES 24-70 f/2,8L USM,EF 70-200mm f/2.8L IS II USM, EF 50mm f/1.4 USM, Extender EF 2x, polarizačný filter, ND filter a sadu COKIN filtrov, statív GITZO.

Doprava:

Zvolil som kombinovanú: lietadlo Viedeň – Paríž, vlakom z Paríža do Saint Brieuc a odtiaľ požičaným autom do Plouha. Zvažoval som ešte aj cestu autom alebo vlakom. Vlakové spojenie však bolo drahšie ako lietadlo (čo ma dosť prekvapilo) a navyše priame spojenie Bratislava – Paríž neexistovalo. Vyžadovalo si niekoľko prestupov a o časovej náročnosti ani nehovorím. Autom som si sám netrúfal ísť, aj keď by to bolo ideálne – hlavne cestou späť, aby bolo kde uložiť krabice s dobrým francúzskym vínom. Takto som musel akceptovať obmedzenia leteckej prepravy.

Ubytovanie:

Nechcel som ísť pod stan a chcel by som mať zaistené raňajky – už mám predsa nejaký ten vek :-), takže Bed and Breakfast ubytovania bola najlepšia voľba. Trvalo mi dosť dlho, kým som si našiel oblasť, ktorá by bola približne v strede celej oblasti. Cez internet som kontaktoval asi 10-15 majiteľov B&B, no odpovedalo mi však len zopár a aj to väčšinou len po francúzsky. Jediný, ktorý mi odpovedal po anglicky, bol škótsky manželský pár z mestečka Plouha. Ubytovanie polohou vyhovovalo a tak som to zobral. Ani som nevedel aké šťastie som mal a ako budem nakoniec spokojný.

Samotná cesta do Bretónska začala 4/10/2013 na Bratislavskej autobusovej stanici o 4:15 ráno. Let bol ako asi väčšina takýchto letov – úplne nezaujímavý. Zaujímavejšie to začalo byť až po vystúpení na parížskom letisku Rossy CDG. Nájsť správne nástupisko pre autobus na stanicu Gare Montparnasse vyžadovalo značnú dávku vynaliezavosti. Tí z letiskového personálu, ktorých som sa pýtal na cestu, prípadne o radu, ignorovali moju angličtinu. Znalosť posunkovej reči sa určite zíde každému, kto nehovorí po francúzsky. Nakoniec som sa dostal na vlakovú stanicu a pokračoval TGV 3,5 hodiny do Saint Brieuc, kde som si požičal auto a odišiel do Plouha, na miesto dohodnutého ubytovania. Inak, už len vidieť túto vlakovú stanicu je zážitok sám o sebe – 23 nástupíšť a 3 poschodia hovoria za všetko – mňa to teda dostalo. A čo už potom cesta samotným TGV… To je ale na iný článok. Po ceste som si ešte kúpil automapu Bretónska, ktorú som spolu s GPS hojne využíval počas celého pobytu. Keď som sa ubytoval, bol už neskorý podvečer, tak som len dojedol časť zásob z domu a pripravil som si itinerár na prvý foto deň v Bretónsku – začínam na východe, poloostrov zakončený mysom Cap Frehel a jeho maják.

5. októbra

Chcel som stihnúť skoré ranné svetlo, preto som sa rozhodol, že budem zavčasu vstávať – asi o 6:30. Domáci boli veľmi prekvapení, keď sme sa dohadovali na raňajky o 7:30. Nechápali, čo chcem tak skoro robiť. A ja som zasa nechápal, čo na tom nechápu oni. Ráno som to pochopil. V Bretónsku je na začiatku októbra o 7:30 taká tma ako u nás o 5:30, preto domáci nechápali, čo budem robiť vonku, keď je ešte tma ako v rohu. Ja so to na druhej strane iba privítal – mal som viac času dostať sa na miesta za dobrého svetla.

Čakalo ma asi 75 km, kým som sa dostal na Cap Frehel. Kvalitnou cestou D786 až na križovatku s D34 smer Sables d’or-les-Pins a odtiaľ už popri pobreží až na koniec cesty k majáku na Cap Frehel. Netreba sa však bezpodmienečne držať pôvodného denného plánu. Keď si človek volí lokálne cesty popri pobreží, určite natrafí na množstvo krásnych zákutí, pláží, miest, kde by bolo hriech nezastaviť. Zastavujem preto na pustej pláži pri dedinke (Pleherel-Plage). Okrem uvrieskaných čajok a dvoch domácich na rannej prechádzke so psami nikde nikoho. Iba šumiace more, svieži vietor, ranné slnko a pekné pohľady na pobrežie. Povinná prvá fotka a pokračujem asi 10 km k mysu. Poloostrov je celý porastený vresom, ktorý už začal chytať jesennú farbu. Cesta sa kľukatí ešte okolo ďalších zaujímavých pláží, ale pri nich sa zastavím až neskôr. Pri majáku je nás len zopár. Počasie a svetlo praje (až na ten vietor) a tak fotím maják a útesy. Dve hodiny utečú ako voda, už je obed a svetlo nevhodné na fotenie. Kedže na tento deň som mal naplánované iba Cap Frehel a už na obed som “skončil”, musel som si vymyslieť ďalší program.

Skúsil som neďalekú pevnosť Fort la Latte, kde sa vraj nakrúcali viaceré francúzske historické filmy. Je však zatvorené. Ako som neskôr zistil, toto je jedna z nevýhod návštevy Bretónska mimo hlavnej turistickej sezóny – viaceré pamiatky sú už v túto ročnú dobu zatvorené. Presúvam sa preto do mestečka Dinan. Je to krásny historický unikát, človek tu môže stráviť bez problémov aj celý deň – je tam čo pozerať a rozhodne aj fotiť, len sa veľmi nachodí. Historické centrum to sú starobylé hrazdené domy, s kaviarničkami, bagetériami, predajňami suvenírov. Tu treba rátať s turistami asi po celý rok. Určite sa oplatí prejsť sa uličkami Grand Rue, Rue de l’Horloge a z nej po Rue de Jerzual až dole k malebnej riečke, len si treba dať pozor, keď sa bude človek vracať naspäť. Táto ulička (cesta) je hodne do kopca. Na prvý deň toho bolo akurát dosť. Ale na to, aby som sa ešte zastavil v obchode s vínom a kúpil si jednu fľašku, na to som si čas našiel. Príjemne unavený sa vraciam autom domov a začínam pripravovať ďalší deň.