Bretónsko, Francie – 2. časť

Dni plné poznanie a fotografickej žatvy.

6. októbra

Vybral som sa opačným smerom (asi 15 km) po D786 do Abbaye de Beauport, čo je polozrúcanina starého opátstva. Ešte nepoučený z predchádzajúceho dňa, prišiel som tam asi o 9:00 ráno. Všetko zatvorené, nikde ani živej duše, len čajky, zamračená obloha a ja. Zistil som, že opátstvo sa v túto ročnú dobu otvára o 14-tej. No, teraz z fotenia nebude nič, vrátim sa teda poobede. Namiesto fotenia v opátstve som si prešiel okolie a zistil som, že aj to je zaujímavé. Okolo opátstva sú mokrade plné vtákov. Smerom od Plouha je dobre viditeľný a nie je problém sa k nemu dostať. Rovnako ako mokrade, aj blízke pláže boli plné vtákov, ktoré spomedzi kameňov vyťahovali chrobačiky.

Prechádzal som sa teda po pláži s fotoaparátom a statívom, hľadal pekné pohľady, niečo som aj odfotil a ani neviem ako a ubehli ďalšie dve hodiny. Pokračoval som autom cez Paimpol po D789 (Route de l’Arcouest) až na jej koniec do Pointe de l’Arcouest, odkiaľ sa dá ísť loďou na ostrov Ile de Brehat. Tam som chcel ísť ďalší deň, tak som si aspoň pozrel od kedy a v akých intervaloch chodia lode na ostrov a koľko to stojí. Medzičasom sa vyčasilo a stále mi ostával nejaký čas do otvorenia opátstva. Pozeral som do mapy a zaujali ma blízke vyhliadkové body v ani nie 5 km vzdialenej dedinke Loguivy de la Mer a o niečo vzdialenejšej Lanmode (asi 20km). Je treba však ísť až na pobrežie. V časti, ktorá sa volá Silion de Talbert se nachádza krásny pieskový val, porastený trávou, oddeľujúci divoké more od obývanej pevniny. Je však potrebné mať šťastie na príliv. Ak je odliv, k moru je to trochu ďalej. Počas obeda som sa tu dosýtosti poprechádzal a poobzeral si zaujímavé miesta, kde sa ešte určite vrátim, keď bude lepšie svetlo.

Cestou späť som si všimol úžasný kovový most ponad ústie rieky le Trieux v dedinke Lezardrieux. Nedalo sa pri ňom nezastaviť a fotiť. Zároveň som si tam prvý krát všimol ako vyzerá krajina počas odlivu. Ako suchozemca ma to dosť prekvapilo, a to som ešte nevedel, čo ma bude čakať zajtra. Lode ležiace vyvalené na bruchách, betónové bóje trčiace z dna, kde ešte pred niekoľkými hodinami bola voda. Čas však rýchlo bežal a tak som sa ponáhľal naspäť do opátstva. Obloha a slnko mi priali – ideálne na fotenie. Už len rozložiť

statív. Lenže, ako som sa celé doobedie tešil, že je všade málo ľudí, tak teraz sa sem nahrnuli asi z celého okolia. Spraviť fotku v kľude a bez ľudí v zábere bol zrazu problém. Ale aj napriek tomu nie je vôbec problém stráviť na tomto mieste niekoľko hodín.

Svetlo prialo a tak som sa po záverečnej v opátstve ešte raz vrátil na most v dedinke Lezardrieux. Teraz bolo dosť času vychutnať si príjemné teplé farby krajiny pri zapadajúcom slnku. A hlavne začal príliv. Tých pár hodín, ktoré ubehli medzi prvou a druhou návštevou znamenalo obrovský rozdiel. Kde predtým bolo iba bahno dna rieky, tam teraz bola niekoľko metrov vysoká voda, kde predtým boli zelené lúky, sa teraz plavia člny. A celá masa vody v rieke tečie opačne – od mora. Úkaz, ktorému sa asi nikdy neprestanem diviť. Bola to výnimočná bodka za celým dňom.

Po tejto prvej skúsenosti mi bolo jasné, na čo si tu človek musí dať pozor. Našinec rozhodne na príliv a odliv, hlavne, keď chce fotiť na pláži. Domáci to poznajú, vedia ako stúpa a klesá more. My evidentne nie, a tak sa môže ľahko stať, že v zápale fotenia, ostanete niekde trčať zaliati vodou. Pravdu povediac, neviem čo by som v takom prípade robil, tak som si radšej dával pozor 🙂

2 fotografie vyššie sú odfotené z rovnakého miesta v rovnaký deň len v iný čas (rozdiel niekoľko hodín).

7. októbra

Vyrážam skoro ráno po D786 cez Paimpol na mys Pointe de l’Arcouest, aby som stihol ranný trajekt na ostrov Brehat. Plavba je krátka, asi 10-15 minút. Ostrov sa skladá z dvoch malých ostrovov spojených mostom. Autom sa tam nedá dostať, ale priamo na ostrove sa dajú požičať bicykle. Aspoň tak hlásali nadpisy na viacerých požičovniach, ktoré však boli v túto ročnú dobu zatvorené. Rýchlym tempom sa dá prejsť za max. 2 – 2,5 hodiny. Keď si ho ale človek vychutnáva, môže na ňom stráviť dvakrát aj trikrát toľko času. Ja som sa tam motal asi 7 hodín.

Dajú sa tu nájsť čarovné opustené zákutia pri mori, všadeprítomné lode, maják, vodný mlyn a more ďalších zaujímavostí. A tu som zažil niečo, čo som doposiaľ ešte nikdy nevidel a nezažil. Odliv. To, že existuje, asi nikoho neprekvapí, a že sa počas dňa pravidelne strieda s prílivom, tiež asi nie. Ale aby more počas odlivu odtieklo doslova ako rieka niekde preč a nechá za sebou niekoľko 100 metrov holé dno, tak to som nezažil. Asi okolo 10-tej sa na ostrove rozozneli zvony a vzlietla helikoptéra. Až po chvíli som si uvedomil, čo sa deje. Zvony oznamovali, že nastal silný odliv a helikoptéra hliadkovala nad morom, aby mohla zachrániť prípadných nešťastníkov, ktorí by sa v tomto čase zabudli na mori. Helikoptéra lietala asi hodinu a za tento čas more odtieklo asi o 13 výškových metrov. V podstate to znamenalo, že z mora vystúpili obrovské skaliská, o ktorých existencii som ešte pred hodinou nemal ani tušenia.

Člny, ktoré sa vznešene hojdali na hladine, teraz ležali bezmocne pováľané na bokoch a všetko to, čo pred chvíľou ukrývalo more, som si mohol pozrieť, chytiť, dotknúť sa. Slovák, ktorý doteraz pozná more z Chorvátska, Grécka alebo Tunisu či Egypta, je jednoducho v šoku. Najviac ma prekvapilo, keď som sa poobede vracal do prístavu na loď. Okolie bolo odlivom tak zmenené, že ja som to nespoznal. Trvalo mi asi 5 minút, kým som si uvedomil, že tá 12 metrov hlboká jama, do ktorej hľadím, bola ešte ráno plná morskej vody a pristála tam loď! Teraz som musel ísť asi 20 minút pešo po móle, ktoré bolo ráno celé zaliate vodou, kým som prišiel k zakotvenému trajektu.

Tak ma to dostalo, že mi trvalo riadnu chvíľu, kým som si uvedomil, aký krásny bol samotný ostrov. A po pristátí na pevnine som sa v povznesenej nálade ešte odviezol na Silion de Talbert, aby som si užil pieskovú pláž a more vo večernom zapadajúcom slnku. Opäť ma raz more dostalo a kde ešte včera bolo more, tam bol teraz už len piesok a obnažené skaliská a jediný, ktorý sa tomu čudoval, som bol ja. Domáci to brali s absolútnym kľudom. Koniec ďalšieho nádherného dňa.

8. októbra

Ďalšia zastávka je pobrežie pri dedinke Plougrescant vzdialenej asi 35 km od Plouha. Je tu zaujímavé, členité pobrežie, na ktorom sa dá prechádzať celé hodiny. Mňa však zaujal jeden malý domček vtlačený medzi dve skaliská, priamo pri mori, v časti, ktorá sa volá Le Gouffre. Je obohnaný malým kamenným múrikom, pred ktorým je jazierko s rákosím. K domu sa však nedá dostať. Okrem múrika ho od zvedavých turistov a fotografov oddeľuje ešte jedna bránka a hlavne veľmi razantná a až nepríjemná domáca pani. Ja som s ňou nemal dobré skúsenosti. Keď sa ukľudnila po tom, čo mi vynadala, som dokázal zistiť iba to,že domček postavil jej starý otec niekedy

v druhej polovici 19-ho storočia a že pochádza z Rumunska.

Mierne rozčarovaný, ale upokojený šumom mora, som sa vybral ďalej na západ – do 23 km vzdialeného mesta Perros-Guirec a k jeho majáku v časti Roches. Okrem majáka samotného sú tu zvláštne tvarované obrovské balvany z ružovej žuly. Veď už sme na Cote de Granit Rose, čiže na pobreží ružovej žuly. Asi ako v každom turistickom meste Bretónska, aj tu v Perros-Guirec je obrovská pláž, v lete určite plná, teraz však skoro prázdna. Napriek silnému a dosť chladnému vetru sa tu zopár otužilcov kúpalo.

9. októbra

Tento deň sa počasie trochu pokazilo, bolo zamračené a mrholilo. Dovolil som si vstať trochu neskôr – asi o 8-ej. Domáci mi povedali, že v dedine je dnes trh, a tak si idem pozrieť, ako vyzerá lokálny trh. Takmer ako u nás. Predávajú všetko možné – zeleninu, mäso, ryby a hlavne povestné bretónske crepes, po našom palacinky. Tie majú skutočne všade. Po skončení trhu som sa presunul po už starej známej D786 do Paimpol, kde som strávil niekoľko hodín túlaním sa a fotením v miestnom prístave. Okrem zaujímavých lodí k tomu prispelo aj to, že sa mi zakusli do seba ND a polarizačný filter. Bojoval som s nimi asi 30 minút.

Podvečer som zašiel ešte na železničnú stanicu

Frynaudour v dedinke Penhoat, vzdialenej asi 7,5 km juhozápadne od Paimpol. Je tu železný železničný most ponad rieku Le Leff, ktorá sa len kúsok odtiaľ vlieva do rieky Le Trieux. Okrem samotného mosta stojí za zmienku aj stará loď odstavená na brehu Le Leff. Mimoriadne zaujímavé, hlavne keď človek vidí loď “zaparkovanú” 20 metrov nad riekou. Škoda len, že tam nikdy nesvietilo slnko tak, aby bola loď dobre nasvietená. Ďalšie dni som to skúšal aj doobeda aj poobede, ale zaparkovali ju veľmi dobre, slnko sa k nej nedostane (aspoň v túto ročnú dobu).

10. októbra

Ráno sa budím do ďalšieho slnečného aj keď chladného dňa. Už som precestoval hodne široké okolie a v okolí mojej Plouha som sa ešte nebol pozrieť. Za skorého ranného slnka som sa išiel pozrieť na pláž Bonaparte pri

Plouha smerom na Paimpol. Viac ako jedným kamenným domčekom a maličkou plážou je zaujímavá tým, že sa z nej počas druhej svetovej vojny podarilo francúzskym odbojárom vyslať po mori do Anglicka zachránených kanadských
výsadkárov a pilotov, ktorí sa potom ešte zúčastnili oslobodzovacích bojov nad Francúzskom.
Neskôr som sa dozvedel, že obyvatelia Plouha boli veľmi aktívni počas francúzskeho odboja.

Pokračoval som opäť k Silion de Talbert, kde som si užíval divoké more, vietor a slnko. Poobedie som strávil v cca 40 km vzdialenom mestečku Trebuerden s opustenou piesočnou plážou a prístavom plným plachetníc. Nikde takmer ani živej duše a celé to patrilo mne! Len počkať, až vyjde slnko spoza mrakov a už sa môžem pustiť do fotenia.

11. októbra

Ráno je opäť zamračené, upršané a chladné (len 9 stupňov). Knižný sprievodca vychvaľoval farné dvorce, múrmi obohnané kostoly s cintorínmi, kalváriou a kostnicou. Nuž, vybral som si podľa sprievodcu ten najznámejší v Saint Thegonnec, vzdialený asi 85 km od mojej základne v Plouha. Asi to bolo tým počasím, ale tak rýchlo ako som tam prišiel, tak som aj odišiel. Celý farný dvorec som si pozrel asi za 1 hodinu. Mňa to veľmi nenadchlo.

To som sa radšej rýchlo pobral späť k pobrežiu, cez Plouescat po D10 na západ do Maison des Dunes. Bol to vlastne kemp (teraz však beznádejne prázdny), chránený pieskovými dunami pred vetrom od mora. Ako prezieravo to tí Bretónci spravili som ocenil až za malú chvíľu, keď som prešiel cez duny k moru. Na pevninskej strane dún bolo takmer bezvetrie a iba mierne mrholilo. Akonáhle som však prešiel cez duny k moru, narazil do mňa taký vetrisko od mora, že som sa takmer nedokázal pohnúť. Očividne to ale nevadilo domácim vodákom, ktorí si užívali každý poryv vetra na kitoch a windsurfingoch. Plytkú vodu a napriek vetru malé vlny si “letci” vyslovene užívali.

Cestou späť smerom na Roscoff, som si všimol na pláži vedľa cesty mladíkov na typických bretónskych “člnkoch” na troch kolieskach a s plachtou, ako sa naháňajú po hladkej piesočnej pláži. Videl som to naživo po prvý krát v živote a vôbec neviem ako sa tie zariadenia volajú, ale mladí na nich lietali ako diví. Kým som však stihol odbočiť, aby som sa dostal bližšie k nim, tak už skončili a ja som zblízka videl len ako čistia a balia tieto stroje. Aj tak to bol zážitok.

To už ale začína podvečer, preto sa presúvam späť, smerom na východ do mesta Roscoff priamo do jeho prístavu. Nevediac o tom, natrafil som na úžasné mólo, ktorým chodili ľudia k lodiam, keď bol silný odliv. A

opäť som tu mohol vidieť, ako to vyzerá, keď niekto (odliv) vypustí more. V prístave na vás civí asi 12 metrov hlboká jama a nad ňou betónové mólo dlhé dobrých 400 metrov až do miest, kde môžu lode pristáť (rovnako ako som videl na ostrove Brehat). Našťastie bolo pekne slnečno, aj keď neuveriteľne veterno (neviem vlastne, prečo som si na to za ten týždeň ešte nezvykol). Strávil som na móle asi 2 hodiny a pomaly som sa pobral domov. Z Roscoff do Plouha to je cca 100 km, čo mi zabralo takmer 1,5 hodiny. Zajtra je predo mnou posledný deň pred odletom, tak idem narýchlo naplánovať, kam sa ešte pôjdem pozrieť.