Ešte si užiť posledný deň a potom už nezostáva nič iné, než sa vydať domov.
12. októbra
 |
Ráno je opäť zamračené so silným vetrom a zima – bolo 11 stupňov. Stále sa ešte rozhodujem, kam vyrazím. Premýšľam nad výletom na poloostrov Crozon (čo je asi 170 km na západ a takmer 3 hodiny jazdy) alebo zamierim na východ a pozriem si pobrežie okolo mesta Erquy, najmä Cap d’Erquy. Erquy je vzdialené len 60 km, a tak mám víťaza. Keďže som týmto získal niekoľko hodín k dobru, idem si pozrieť pláže priamo pri Plouha – Le Palus Plage. Doposiaľ som si myslel, že keď to človek vzdá pri vyčíňaní prírody, zvieratá/vtáky dokážu ešte vzdorovať. Mýlil som sa. Na tejto malej pláži bol taký vetrisko, že som takmer nebol schopný ani vystúpiť z auta. Keď som si však všimol, že ani inokedy čiperné čajky nie sú schopné lietať a len sa tíško krčia v závetrí, uvedomil som si, že už asi naozaj veľmi fúka.
Kritériá silného vetra, ktoré platia pre bežného smrteľníka a miestne čajky, však zjavne neplatia pre domácich. Zrazu vedľa mňa zaparkovali dve malé obúchané Mini a z nich vyskočili mladíci so surfami a náruživo
 |
sa vrhli do vĺn veľkých ako autobus, aby ich pokorili. Ešteže mali neoprény. Chvíľu po nich sa však po pláži rozbehol ďalší mládenec, len tak v plavkách, aby si v tých vlnách zaplával. To som už len ticho sedel v aute a neveriacky krútil hlavou. A tak som si len povedal: iný kraj – iný mrav. Ale by nikomu nekrivdil. Ešte aj miestny pes sa radostne preháňal po pláži a naháňal čajky schované pred vetrom.
Keď som na obed prišiel do Erquy, počasie sa už umúdrilo, vietor prestal fúkať a vyšlo slnko. Poprechádzal som sa po prístave a presunul som sa na Cap d’Erquy, kde som sa túlal po všade prítomných vresoviskách a užíval si pohľady na more. Čas sa vliekol pomaly a tak som sa odviezol ešte pár kilometrov na východ a poprechádzal som sa po pážach medzi Cap Frehel a Pleherel Plage. Snažil som sa fotiť hejná čajok, ale oni mali na pózovanie zjavne iný názor a tak som viac za nimi behal, ako ich fotil.
Pár praktických postrehov a rád
Doprava
 |
Je dobré premiestňovať sa autom, či už vlastným alebo požičaným. Človek je oveľa voľnejší a nie je odkázaný na miestne spoje. Priznám sa, že nejaké miestne autobusy som videl, ale vôbec som nezisťoval ako a kam chodia, prípadne ako sú spoľahlivé. Ale najmä ak je človek zabratý do fotenia, nevšíma si čas, mohol by odchody autobusov ľahko zmeškať. Ja som si zarezervoval auto cez internet. Je to pohodlné a bez problémov. Keď je človek sám, stačí aj to najmenšie. V mojom prípade to bol Fiat 500. Pri takýchto malých autách treba však počítať s menšou nádržou a preto aj častejším tankovaním.
Tankovacích staníc je dostatok, nie je problém natankovať, keď je to potrebné. Cena benzínu sa mení rovnako ako aj u nás. Ja som si len pred samotnou cestou v Bratislave pozrel približné ceny benzínu v
 |
Bretónsku, aby som mal aspoň predstavu. Jazdiť budem musieť a cenu aj tak nezmením, tak som sa tým netrápil. Zistil som ale, že benzín na pumpách pri supermarketoch je lacnejší v porovnaní s pumpami na hlavných cestách. Mnoho púmp je na karty – t.j. bez obsluhy. Otvorené sú síce 24/7, ale človek musí mať so sebou kartu. MasterCard mi to nechcelo brať, klasickú VISA Gold áno. Asi je dobré vyzbrojiť sa viacerými kartami, aby mal človek istotu.
Dopravné značenie je veľmi dobré. Neplatí to ale pre cesty najnižšej triedy, kde by som bol bez navigácie úplne stratený (tam nepomôže ani mapa 🙂 Určite vrelo odporúčam mať so sebou kvalitnú a hlavne aktualizovanú navigáciu, je jedno či v mobile alebo ako samostatné zariadenie. Bez nej by som asi nevyšiel ani z parkoviska požičovne. A potom aj automapu lokality. Ja som si hneď na prvej pumpe kúpil Michelin mapu Bretónska 1:200 000. To je potom neprekonateľná kombinácia – aktuálne GPS a kvalitná mapa. Žiadneho zablúdenia sa človek báť nemusí, aj keď niekedy vás navigácia zavedie na vyslovene poľné cesty 🙂
 |
Skôr ako ďalšie auto tu stretnete nejaké zviera alebo veľmi prekvapeného traktoristu, ako to bolo aj v mojom prípade. Vždy som sa však dostal tak kam som potreboval, hoci aj po takýchto (ne)cestách. Pamiatky, zaujímavé miesta, vyhliadky sú tiež veľmi dobre značené. Stačí sa len pomocou GPS dostať približne do oblasti a keď narazíte na prvú značku miesta, kam máte namierené, stačí ju sledovať a môžete ignorovať GPS. Ja som to robil tak, že som si pred cieľom zrovnal GPS s mapou, a keď som mal presné miesto na mape, identifikoval som ho na GPS ako cieľ cesty. Fungovalo to výborne. Je dobré, keď sa označí a zapamätá aktuálna poloha autopožičovne, z ktorej sa berie auto, do GPS. O mnoho ľahšie sa potom vracia auto, netreba hľadať samotné parkovisko, ako som to robil ja. Rovnako som to mal spraviť aj pri ubytovaní sa. Hneď si dať do GPS polohu domu, kde bude človek bývať. Človek sa učí na vlastných chybách.
Hlavné cesty a diaľnice sú kvalitné. Za diaľnicu som v Bretónsku neplatil. Ako to je inde, neviem. Okresné cesty/malé lokálky – kvalita ako kde, avšak človeka zvyknutého na naše slovenské cesty len tak niečo
 |
neprekvapí. Cesty v dedinách – každú chvíľu sú na ceste kryty kanálov, ale tak blízko pri sebe, že sa jednoducho nedajú obísť, treba to vziať priamo cez ne. Hodne to natriasa, a keď boli kanále každých 50 metrov, tak to začalo rozčuľovať. Netreba sa zľaknúť kruhových objazdov. Ak ich je v Anglicku veľa, tak tu sú všade. Od veľkých dvojprúdových na rýchlostných cestách, až po miniatúrne, skoro neviditeľné v malých dedinkách. Tu si ich jednoducho buď zamilujete alebo znenávidíte. Mnoho križovatiek na okresných cestách nemá vyznačenú prednosť ako u nás, na to si treba dávať pozor, samozrejme aj tu platí pravidlo pravej ruky.
V októbri bol práve čas zberu všetkého možného aj nemožného. A že Bretónci sú veľkí poľnohospodári, dokazovali aj poriadne veľkými traktormi, ktoré ste mohli stretnúť naozaj hocikde a v hociakú dennú či nočnú hodinu. Nič príjemné, keď sa proti vám, schovanému v malom mini autíčku zo zákruty vyvalí traktor – obor s kolesom väčším ako celé vaše auto.
Stravovanie
 |
K tomuto sa asi nebudem vedieť zodpovedne vyjadriť. Považujem sa za všežravca a nerobí mi problémy zjesť čokoľvek, čo je na stole a nehýbe sa to 🙂 Raňajky mi pripravoval domáci podľa toho, aké som si zvolil, kontinentálne alebo anglické. Obidvoje boli dostatočne sýte na to, aby s nimi prežil podstatnú časť dňa.
Cez deň mi úplne postačovala fantastická bageta, ktorá sa dala kúpiť kdekoľvek a kedykoľvek. Najlepšie však bolo kúpiť si ju ráno, ešte voňavú, chrumkavú a mäkkú. Stačilo zabehnúť do hociakej bagetérie a lámanou francúzštinou si vypýtať jednu bagetu. V mojom prípade som sa aj tak väčšinu dňa venoval foteniu, prípadne premiestňovaniu z miesta na miesto, takže na nejaké to jedlo nezostával ani čas. Určite by bolo možné sa najesť aj v reštaurácii, ale v mestách kde som bol a v časoch v akých som tam bol, bola aj tak väčšina zatvorená, asi daň za pobyt v mimosezónnom období.
Večer doma som sa vždy niečím dojedol, najprv ešte pozostatky z domu, čo sa zmestili do váhy batožiny kvôli lietadlu. Výborný dulový syr a domáce klobásy vlastnej výroby (vlastne ani neviem, kde ich mala manželka schované, ja som bol v tom, že sme ich už v minulý rok v marci zjedli 🙂 Navyše s domácimi sme si celkom rozumeli.
 |
Posledné 3-4 dni domáca pani vždy niečo teplého navarila aj pre mňa. Ja som sa im za to odmenil kúpou fľašky dobrého vína, ak nie obojstranne výhodné, tak pre mňa určite áno. V prípade najväčšej núdze sú všade na okolí supermarkety, kde sa už dá kúpiť, rovnako ako u nás, čokoľvek na jedenie či pitie. Takže s týmto si človek nemusí vôbec robiť starosti.
Musím povedať, že na domácich som mal šťastie. Boli naozaj milí, príjemný a pohostinní. Každé ráno sme sa asi pol hodinu pri raňajkách rozprávali s domácim skutočne o všetkom možnom, a večer sme sa rozprávali aj s domácou aj niekoľko hodín. Pripadal som si tam ako na návšteve u známych a nie ako v B&B, za ktorý človek platí. Domáci pán bol veľký fanúšik futbalu a vedel rozprávať hodiny o škótskych kluboch. Dokonca si pamätal na zápas FC Petržalka – Celtic Glasgow v 2005, keď sme ich vonku vyprášili 5:0 (a potom sme doma dostali 4:0…).
Záverom
Chcel by som len povedať, že Bretónsko je úžasná krajina, ktorú sa oplatí vidieť. Počasie vyšlo, keď to teraz hodnotím, výborne. Pôvodne očakávané hmly síce neboli a pár dní aj pršalo resp. mrholilo, zvyšné dni ale boli ukážkové. Každý fotograf si tu iste nájde niečo blízke jeho srdcu. Takže, kto rozmýšľa kam na fotodovolenku – Bretónsko jednoznačne doporučujem! Ja sa tam ešte vrátim.
