Hrad Levice

Levický hrad patrí medzi menšie a našťastie veľmi dobre zachovalé hrady na Slovensku. Pod tým „zachovalé“ treba rozumieť, že ide o zrekonštruované a zakonzervované ruiny. V prípade Levického hradu, pekné. To je dôležité, pretože hrad spolu s Tekovským múzeom, ktoré sídli v jeho areáli, za návštevu určite stojí.

Hoci kamenný hrad v Leviciach vznikol už na konci 13. storočia, jeho prvým písomne doloženým majiteľom je Matúš Čák Trenčiansky, v ktorého prospech sa o hrad staral comes Jula z Topoľčianok. Po Matúšovej smrti v roku 1321 sa hrad stal majetkom kráľa Karola Róberta, o ktorom sa presne vie, že sa tu v dňoch od 21. do 29. augusta 1321 osobne zdržiaval. S hradom bol asi spokojný, hoci mu k srdcu moc neprirástol, pretože ho podaroval svojej manželke Alžbete. Bol to však až Peter, syn Ladislava zo Šaroviec, ktorý začal užívať k svojmu krstnému menu aj meno Lévai, teda Levický, čím deklaroval majetkovo právny vzťah k miestnemu hradu. Tento oddaný služobník kráľa Žigmunda sa zapojil do bojov proti husitom, vďaka čomu si vyslúžil niekoľko hodností na kráľovskom dvore.

V polovici 15. storočia došlo na hrade k prvému veľkému požiaru. Výhodnej polohe a dobrej architektúre vďačil hrad, za to, že ho panstvo neopustilo, ale opravilo. V 16. storočí sa to ukázalo ako mimoriadne strategický krok. V roku 1543 sa hrad stal jednou z 15 protitureckých pevností. Turecké vojská ho obľahli a pokúsili sa dobiť v roku 1544, bezúspešne. Dokonca obrancovia hradu prešli do protiofenzívy tak úspešne, že turecké vojská vyhnali z mesta. Dobové kroniky hovoria, že k úniku využili bránu ležiacu oproti mlynu. Dnes nesie meno Melichera Balassu, ktorý v tom čase velil hradnej posádke.

Stavba renesančného kaštieľa v areáli hradu, s ktorou začal v roku 1560 Štefan Dobó, pokračoval v nej jeho syn František a dokončil ju Sigfried Kolonich, mala za dôsledok – povedzme – mŕtvolnú patáliu. Sigfried sa pri oprave hradu tak zadĺžil, že nebolo toho človeka, ktorý by ho po jeho smrti mal chuť vôbec pochovať. Až v roku 1638, potom čo sa dlhší čas mŕtve telo rozkladalo v priestoroch hradu, na osobný príkaz kráľa Ferdinanda III. bolo tajne a bez farára uložené v krypte levického kostola sv. Michala.

Opätovné nebezpečenstvo útoku tureckých vojsk v prvej polovici 17. storočia viedlo k posilneniu obrannej architektúry hradu. Preto je nepochopiteľné prečo sa 2. novembra 1663 vicekapitán Gašpar Bartakovits vzdal bez boja Turkom a hrad vydal. Generál de Souches to už nemal také jednoduché. Musel Turkov poraziť, aby sa 13. júna 1664 domáci stali opäť pánmi hradu. Turci odišli.

Posledná významná osobnosť uhorských dejín, ktorá mala vzťah k hradu, bol František II. Rákoczi. Jeho oddiely hrad dobyli v roku 1703 a o rok neskôr sa ňom konala vojenská porada, ktorej sa zúčastnil osobne aj zástupca večne sa búriaceho rodu. Príklon hradných pánov k Rákocziho povstalcom znamenal zánik hradu. Z vlastných rúk. Ján Bottyán, tiež účastník povstania, totiž na konci februára 1709 hrad zapálil, pracháreň vyhodil do povetria, zasypal hradnú studňu aj priekopy. Čo ostalo zachovalé a dalo sa zrekonštruovať, sa používalo až do začiatku II. svetovej vojny. Zaujímavé je, že poslednými majiteľmi boli bratia Schoellerovci, bankári z Viedne.

Takmer o každom slovenskom hrade sa hovorí, že mal svoju tajnú podzemnú chodbu, ktorá ústila ďaleko praďaleko od samotného hradu. V prípade Levického hradu by mohlo ísť o skutočnosť. Podľa slov Mgr. Margaréty Polhos, archeologičky Tekovského múzea, takáto chodba existovala ešte v polovici 18. storočia a viedla minimálne ku kalvárii na susednom kopci. Podľa ústneho podania tunajších obyvateľov mala chodba ústiť až v niekoľko kilometrov vzdialenom románskom kostolíku v Kalinčiakove.

Použitá technika: Nikon F80, objektivy Sigma 28-200mm f/3.5-5.6, Cosina 19-35mm f/3.5-4.5 a materiál Fuji Superia 400