Recenzia knihy fotografií Andreja Bána Iné Slovensko 1989–2005, vydavateľstvo Slovart, Bratislava 2005
|
Možno sa vydavateľstvo Slovart rozhodlo uviesť na trh knihu slovenského dokumentaristu Andreja Bána Iné Slovensko 1989–2005, na začiatku októbra z dôvodu blížiaceho sa Mesiaca fotografie. Ak to tak je, bol to výborný marketingový ťah. Nie je totiž veľa tých, mimo okruhu zanietených fotografov, ktorý vedia, že táto kniha má svojho predchodcu Iné Slovensko 1989–1999. Jej autorom bol Václav Macek a celý názov znel: Andrej Bán – Iné Slovensko (1989–1999) . Vydala ju spoločnosť Fotofo a Nadácia Milana Šimečku. Už dávno je jej náklad úplne rozobraný. A dnes je už jasné, že jej reedícia sa realizovať nebude. Čo sa teda zmenilo? V prvom rade letopočet. Mladšia sestra dokumentuje o šesť rokov tvorby viac. Druhá zmena je formát. Z pôvodného 19 x 19 cm (fotografie 10,5 x 15,5 cm) narástla na 30 x 23,5 cm (veľkosť fotografií 39 x 26,5 cm a 26,5 x 17,5 cm). Pôvodný počet reprodukcií 54, sa zvýšil na 116. Všetky zmeny je možné považovať za veľmi pozitívne. Celkovú kvalitu naozaj pozdvihli. Svojím spôsobom však z prvej knihy spravili zberateľskú raritu.
|
| Andrej Bán: Čierny Balog, 1994. © Andrej Bán. |
Z prvej knihy sa v jej „pokračovaní“ objavil už len užší výber fotografií. V každom prípade veľmi vydarený. Napriek tomu mi však jedna chýba. V pôvodnom vydaní mala číslo 1 a označená bola ako Michalovce, 1991. Je na nej silueta muža s fúrikom zachytená v priestore dvojkrídlových dverí. Dvere sú skrášlené maľbami pripomínajúcimi Chagallovu tvorbu. Miestnosti za dverami dominujú relatívne malé, ale prenikajúcim svetlom, veľmi výrazné okná. Surrealizmus celej scény zdôraznila reťaz kruhových svetiel nad mužovou hlavou. Mám rád tieto „nereálne“ scény reálnych dní. Privítal by som možnosť vychutnať si tento obraz vo veľkom formáte.
Pribudli ale fotografie ako Bratislava 2001, Prezentácia počítačovej firmy Microsoft. Zachycuje akéhosi kozmonauta v nafukovacom skafandri v rozhovore s pracovníkom bezpečnostnej služby pred kongresovým centrom Istropolis. Smiešne bláznivá záležitosť. Môže evokovať odkaz na vtipy o dôležitosti vrátnikov. Aj v kontakte s mimozemskými civilizáciami! A samozrejme Krnáčovci! Rodina Slovákov z Kazachstanu, ktorí sa vrátili na Slovensko. Dnes už známi aj z dokumentárneho filmu. Jediná štylizovaná portrétna fotografia v knihe. Ak budete poznať príbeh tejto rodiny, bude mať pre vás aj iné, menej viditeľné posolstvo.
|
| Andrej Bán: Jarovnice, 1996. © Andrej Bán |
Písať o Bánovej knihe a nenapísať o jej dvoch prológoch, to sa nedá. Prvý je z pera sociológa a exveľvyslanca Slovenskej republiky v USA, Martina Bútoru. Človeka, ktorý je pre mňa symbolom slušnosti v politickom živote. (Hoci po neúspešnej prezidentskej kandidatúre nie je aktívnym politikom). Pár strán, ktoré napísal pre Bánovu knihu, sú hrozné. Zdanlivo sa drží témy fotografií, v skutočnosti napísal úvahu na tému Slovensko na konci 20. storočia. Moja rada znie: nečítať, preskočiť!
Druhý prológ, z pera Dušana Mitanu je literárnejší. A najmä stručnejší. Určite aj presvedčivejší. Aj on interpretuje Bánové fotografie, ako by si nebol istý tým či ich divák pochopí. Možno sa však len nechal strhnúť autorovými slovami, že ho zaujíma Slovensko, ktoré mizne. To ktoré sa nevie a možno ani nechce vysporiadať s novou dobou. Neviem či zdôrazňovanie nášho národného „potácania sa“ je dôležité. Aj Plicka, aj Martinček dokumentovali „Slovensko čo sa stráca“. Ale Slovensko ostalo. Iné, áno. „Iné“, ale ostalo. Ak Plicka vytvoril mýtus „folklórneho“ Slovenska, Martinček našiel jeho naturálnu tvár. Verný slovenskému Slovensku ukrytému v dolinách vysokých hôr. Bán prišiel s realitou. Od Tatier k Dunaju, od východu k západu. Slovný komentár si môže dotvoriť každý sám. Hodnotiť môžeme autorovu prácu. Tú hodnotím na viac ako symbolickú Výbornú. Za seba môžem napísať, že sa mi zdá, akoby som z fotografií cítil pohladenie otca. Chápavý dotyk, ktorý má utešiť aj povzbudiť. Je to, ale môj subjektívny pohľad a možno je autorovmu zámeru na hony vzdialený. Dôležité je, že Bánové fotografie dokážu osloviť. Že rozprávajú, vedú dialóg a zanechajú v divákovi viac ako len uspokojenie z peknej fotografie.
|
| Andrej Bán: Litmanová, 1993. © Andrej Bán |
Prekvapil ma aj Bán sám. Vetou, ktorou napísal na konci svojej knihy. Môže sa stať, že takúto krajinu nenájdete na žiadnej mape. Asi nie som jediný kto si spomenie na Šulíkovú Krajinku (krajinka, ktorá nikdy nebola a nikdy nebude). Takmer rovnaké motto. Veľmi podobná filozofia smutno chápanej lásky k domovu. Vo všetkých paralelách – neparalelách sa mi k tomu objavujú ešte obrazy Šulíkovho dvorného výtvarníka, Fera Liptáka. Neexistujúce postavy z neexistujúcej krajiny. Všetko príliš podobné najobyčajnejšiemu v nás a v nás. Akoby generácia dnešných štyridsiatnikov hľadal svoju cestu k zaradeniu sa do života, v ktorom sa počas ich produktívneho veku vystriedali dve rozporné ideológie. Problém skôr sociologický. Za povšimnutie určite stojí. Mimochodom vetička: Môže sa stať, že takúto krajinu nenájdete na žiadnej mape, začínala prvá kniha Iné Slovensko. Na začiatok sa hodila viac.
Nech je to teda ako chce. Nech Bán dokumentuje miznúce Slovensko. Krajinku, ktorá nebola a nikdy nebude. Nič z toho nezmení skutočnosť, že v podobe knihyIné Slovensko 1989–2005 sa čitateľovi dostáva do rúk veľmi kvalitná fotopublikácia. Vybrať si z nej môže každý čo chce. Tí skôr narodení, možno pohľad na naše neurčité blúdenie medzi tým čo bolo a čo prišlo. Mladší možno poučenie z kvalitného fotografického rukopisu domáceho dokumentaristu. Ale ani to nie je dôležité. Vezmite si knihu do rúk a nechajte sa osloviť Bánovými fotografiami.
