Kde pasú sa tie ovce

Ještě jednou se vracíme k významné osobnosti české fotografie – teoretičce Anně Fárové, která před nedávnem zemřela. O knize A pásly by se tam ovce…, jejíž text je součástí i již zmiňovaných obsáhlých Dvou tváří, napsal náš bratislavský kolega Luboš Vodička.

V období môjho dospievanie boli len dve mená, ktoré sa mi spájali s fotografiou.
Daniela Mrázková a Anna Fárová. Ani jedna ako autorka fotografií. Obidve písali
o fotografii a fotografoch. Písali tak zaujímavo, že vďaka ich textom som videl
fotografie ako príbehy. Ako film, ktorý na malý moment zastavil, hoci v
skutočnosti pokračuje ďalej. Po desiatkach rokov sa mi dostal do rúk životný
príbeh Anny Fárovej v podobe knihy A pásly by se tam ovce …

Keď som túto knihu dočítal chcel som sa pokúsiť zohnať na ňu kontakt a napísať
jej osobný list. Chcel som jej poďakovať, ale aj napísať, že nie so všetkým v
jej knihe súhlasím. Žial, ten list by bolo už zbytočné písať. Pani Fárová 27.
februára 2010 zomrela. Tesne pred jej odchodom do nebeskej krajiny všetkých
fotografov vyšli vo vydavatelstve Torst dve knihy neoddelitelne s ňou spojené:
už spomínané A pásly by se tam ovce… a Dvě tváře, výber z jej diela.

Aneta, menom, ktorým pani Fárovú jej priatelia oslovovali po celý život, sa
narodila 1. júna 1928 v Paríži. Otec, Čech narodený na Morave pôsobiaci v
Paríži, matka Francúzka pôsobiaca v Prahe a dcéra striedavo žijúca vo Francúzsku
a v Čechách. To bolo detstvo Anette Šafránkovej (pani Anny Fárovej) do jej
šiestich rokov. Okupácia Čiech a Moravy a začiatok 2. svetovej vojny pre ňu
znamenal trvalé usídlenie v Prahe. Rodinné zázemie inklinujúce najmä k
výtvarnému a hudobnému umeniu ju nasmerovalo k štúdiu histórii umenia. Vzťah s
priatelom a neskôr manželom Liborom Fárom znamenal úzky kontakt na české
surrealistické a neskôr až undergroundové najmä výtvarné a dramatické umenie.
Napriek tomu prelom štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia znamenal
výraznú zmenu. Vďaka obrázkovým magazínom typu Life sa začala zaujímať o
humanistickú fotografiu. 13. septembra 1956 sa v Paríži stretla s Henri Cartier-Bressonom. O dva roky vyšla v Prahe monografia tohto guru svetovej
fotografickej tvorby a súčasne bol daný základ edícii Umelecká fotografia. Vďaka
nej sa za „železnou oponou“ mohli mnohí zoznámiť s menami ako Bischof, Kertész,
Erwitt, Doisneau. Neskôr zdokumentovala diela Čechov Wiškovského, Drtikola,
Sudka, Muchy, Štýrskeho. Keď akoby „mimochodom“ podpísala Chartu 77, musela sa
stiahnuť z verejného života. Napriek tomu už v roku 1981 zorganizovala výstavu v
Metternichovej sýpke v Plasech (osobne sa jej zúčastnil aj Cartier-Bresson) a
v roku 1988 stála pri vzniku výstavy Jedenáct v rámci, ktorej sa predstavili aj
predstavitelia tzv. novej slovenskej fotografickej vlny Stano, Prekop, Župník. V
polovici 90.-tych rokov sa presťahovala do Slavoníc, kde po dlhej chorobe aj
zomrela.

Autobiografická kniha A pásly by se tam ovce… vznikla na základe rozhovorov,
ktoré s pani Fárovou viedol v rokoch 2004-2005 Viktor Stoilov. Hneď v úvode
čitatela prekvapí velká dávka úprimnosti v jej výpovedi o osobnom aj
profesionálnom živote. Aj tam, kde veci nie sú dorozprávané do detailov je lahké
si domyslieť, že ani v detstve ani v dospelosti tejto ženy neboli veci vôbec
jednoduché. Prostredie, v ktorom sa pohybovala, sa ani zďaleka nedá nazvať
všedným. Pre mnohých bohémské, pre prudérne založené povahy až dekadentné,
blízke politickému disidentu, napriek tomu otvorené širokej verejnosti. Keď
autorka rozpráva o svojej práci pre Umeleckopriemyselné múzeum v Prahe, keď
spomína na začiatky edície Umeleckej fotografie je vidieť jej neobyčajnú
pracovitosť a vytrvalosť. Spomína na svoju prácu pri triedení a katalogizovaní
tvorby Josefa Sudka a Františka Drtikola. Na prvého z nich spomína na základe
osobných stretnutí a priatelstva. Škoda, že práve tu sa po prvý krát prejaví
istá povrchnosť. Povrchnosť spočívajúca v tom, že v hoci subjektívnom
podfarbení, predsa len mohla hodnotiť osobnosť a tvorbu tejto nezamenitelnej
postavy českej fotografie, hlbšie a detailnejšie. Pri Drtikolovi, ak niekto
pozná jeho životný príbeh lepšie, je to ešte citelnejšie. Pani Fárová naznačí
niečo o Drtikolovej budhistickej orientácii (hoci to nie je presné), naznačí, že
niečo by ešte dopovedala, ale nedopovie. Najmä v Čechách je Drtikol známy nie
len pre svoju avantgardnú fotografickú tvorbu, ale aj ako duchovný učitel
(budhizmus mu bol možno inšpiráciou). Pri Cartier-Bressonovi, akoby mimochodom
spomenie, že občas nemal ďaleko k riešeniu pre neho nepríjemných situácií
fackou, ale o incidente, keď v Prahe skoro vyfackal fotografa, ktorý ho bez jeho
dovolenia chcel odfotiť, sa z jej úst nič nedozvieme. Škoda. Svojho času som sa
o tejto príhode dočítal v článku pána Dostála, ktorý vyšiel v českom Photo Life.
Priznám sa, že tá príhoda velmi naštrbila môj osobný obraz o Carter-Bressonovi ako
neprekonaného humanistu vo fotografii. Škoda, možno by mi (a možno aj niekomu
inému) vysvetlenie pani Fárovej pomohlo pochopiť správanie tohto nenápadného
lovca rozhodujúcich okamihov. Tiež ma prekvapilo, že slovenskí fotografi
študujúci na pražskej FAMU sú v jej podaní zaradení do škatulky československí
fotografi (alebo nejasne akoby českí autori). To už možno zo mňa hovorí urazená
národná ješitnosť. V každom prípade je táto osobná výpoveď obrazom diania vo
fotografickom svete v časoch našej socialistickej minulosti. Pochybujem, že bude
niekedy niečím prekonaná. Ústredným motívom knihy je fotografia, je však spätá s
osobným príbehom jednej neobyčajnej ženy na pozadí rokov, ktoré môžeme považovať
za jeden z najhorších sociálnych experimentov dejín ludstva. Svojím spôsobom sa
podarilo spojiť zdanlivo nezlučitelné a vytvoriť z toho pútavý príbeh určených
nie len pre milovníkov fotografie.

Samotný názov biografie A pásly by se tam ovce… akoby predznamenal celú knihu.
Mnohé ostáva nedopovedané. Tak ako neuskutočnený projekt, ku ktorému sa slová A
pásly by se tam ovce… vzťahuje. Napriek tomu je to pekná kniha.