Odišiel Portrét

Spomienka na fotografa Arnolda Newmana.

Arnold Newman: Igor Stravinskij, 1946 © Arnold Newman

6. júna 2006 pre mňa osobne naozaj odišiel Portrét. V osobe amerického fotografa Arnolda Newmana. Ktokoľvek mohol začať rozprávať o portrétnej fotografii, ja som mal pred očami Newmanov portrét Igora Stravinského. Notoricky známy obrázok, na ktorom si Stravinský podopiera hlavu sediac pri veľkom koncertnom krídle. Neexistujú žiadne racionálne dôvody, pre ktoré sa pre mňa táto fotografia stala portrétnou ikonou. Mnohí by mohli povedať, že portrét Alfrieda Kruppa je geniálnejší. Potvrdzuje to aj hodnotenie päťročného Newmanovho vnuka: „Aký je diabolský!“, povedal o ňom. Svojím spôsobom to bol „diabolský kúsok“, takto odfotiť vojnového zločinca.

Arnold Newman: Marilyn Monroe, 1962 © Arnold Newman

Narodil sa 3. marca 1918 v New Yorku. V tridsiatych rokoch sa celá rodina presťahovala na juh Spojených štátov. Prevádzkovaním drobných hotelov v Atlantic City a Miami Beach čelili hospodárskej kríze. Údajne v tunajšej veľmi kozmopolitnej spoločnosti boli korene Newmanovho nadšenia pre ľudské tváre. V období dospievania sa výrazne prejavil jeho výtvarný talent a po skončení strednej školy začal študovať výtvarné umenie na miamskej univerzite. Na škole mohol ostať len dva roky. Finančné problémy v rodine ho prinútili nastúpiť na miesto fotografa – učňa u otcovho priateľa Leona Pierskeho. Začiatkom 40. rokov sa mnohé zmenilo. Newman sa stretáva s Alfredom Stieglitzom, jedným z čelných predstaviteľov modernej fotografie. Historik Beaumont Newhall, ho zas zoznámil s ďalšími kľúčovými osobnosťami vtedajšieho fotografického sveta. Všetky podnety vyúsťujú do prvej autorskej výstavy. Okamžite sa stáva miláčikom nielen širokej verejnosti, ale aj kritikov, riaditeľov umeleckých galérií a fotografov.

V knihe Interview s fotografiou No. 1 Juraja Mravca a Viktora Vojteka (© amera 2003) Newman spomína: Priatelia ma nasmerovali k Beaumontovi Newhallovi. To mal vraj byť jediný človek v Amerike, u ktorého som mohol nájsť radu a odpoveď. Naozaj to bola v tých rokoch americká jednotka vo fotografii. Beaumont Newhall bol kurátorom novozaloženého fotografického inštitútu a práve vydal svoje dejiny fotografie. Bol som plný bázne, ba až hrôzy z tohto muža, napokon som sa však predsa osmelil navštíviť ho a ukázať mu svoje portfólio. Pomaly si prezrel moje fotografie a začal: „Na niečo sa chcete spýtať?“ „Uvítam akúkoľvek radu, pán Newhall“, odvetil som ustráchane. Nereagoval, len si zasa prelistoval fotografie. Potom, opäť mi nepovediac ani slovo, zakričal na svoju ženu, ktorá bola jeho asistentkou: „Nancy, poď sem! Chcem ti ukázať pár nádherných fotografií…“ Zahmlilo sa mi pred očami a takmer som po tých slovách odpadol. Prvýkrát som si v tom momente uvedomil, že som na správnej koľaji. Sotva som vnímal, keď Beaumont vzápätí ukázal zopár fotografií Adamsa, Westona a niekoľkých európskych fotografov. Pomaly som sa uvoľnil a vyše dvoch hodím sme spolu diskutovali o fotografii. Znova ma zamrazilo, keď Beumont Newhall povedal, že by som so svojimi prácami mal zájsť za Alfredom Steiglitzom, ktorý býval len pár blokov vedľa. Alfred Stieglitz bol v mojich očiach Boh, ale poslúchol som. Pripadalo mi to neuveriteľné, o chvíľu si však majster prehliadol moje portfólio. Ihneď ma pochválil a stroho povedal: „Napíšte svoje meno na tento papier.“ Celkom presne mi neutkvelo v pamäti, tuším však, že na papieri bol nápis: Royal Photographic Society. Opatrne som sa Stieglitza opýtal, ktorí autori budú na výstave reprezentovať americkú fotografiu. Neodpovedal, iba zopakoval: „Napíšte svoje meno na papier!“ Tá veta ma už ozaj takmer zrazila na zem. Na druhý deň mne a môjmu priateľovi Benovi Rosovi, ktorý už pred tým spolupracoval s filadelfskou skupinou, ponúkli možnosť už o tri mesiace, v septembri, vystavovať. A zároveň: aj ja som od júnovej chvíle roku 1941 patril k nim! Môj otec zomrel štyri dni pred vernisážou …

Arnold Newman: Andy Warhol, 1973 © Arnold Newman

V rokoch 1938 až 1942 bol ešte sústredený na dokumentárnu fotografiu. Fotil černošské štvrte vo West Palm Beach vo Filadelfii a v Baltimore. Stále viac a viac sa však špecializoval na portrétnu tvorbu. V roku 1946 ho poverila redakcia obrázkového týždeníka Life úlohou portrétovať dramatika Eugena O’Neilla. V krátkom čase prišla nová objednávka. Harper’s Bazaar žiada nafotiť Igora Stravinského. Vznikol portrét – ikona. Pre presnosť treba doplniť, že pôvodne bol tento obrázok redakciou odmietnutý. Nič však už nebránilo tomu, aby mladý fotograf zachytil so svojím veľkoformátovým aparátom Johna F. Kennedyho, Pabla Picassa, Jeana Cocteaua, Marilyn Monroe, Marka Chagalla a ďalších a ďalších.

Arnold Newman: Philip Glass, 1981 © Arnold Newman

Charakteristickou črtou jeho prác je prostredie, v ktorom portrétuje. Predmety dopĺňajú výpoveď o osobnosti. Teoretici prichádzajú s novou škatuľkou „enviromental portrait“. Newman sám tento pojem nikdy nebral príliš vážne. Komentoval to slovami: Nejde mi ani tak o dokumentovanie, snažím sa vyjadriť svoje dojmy z osobnosti prostriedkami jazyka svojho média, ktoré sa neustále vyvíja.

A to je niečo, čo sa mu skutočne podarilo. Jeho portréty nie sú len o veciach, ktoré našepkávajú príbeh portrétovanej osobnosti. Sú o hre a súlade svetla s formou. Akoby sa tieto vo zvláštnom prelínaní menili na zviditeľnený charakter. Keď vidím Newmanove portréty, myslím si, že nebol len talentovaní výtvarník. Musel byť viac ako výborný psychológ. Terapeut s fotoaparátom v ruke.