Peter Bagi – Zoolit

Na prvý pohľad to bolo ako stretnutie s filmami Karla Zemana. Len na prvý pohľad.

V jednom okamihu ako by ožili tie kreslené trikové ilustrácie. V ďalšej chvíli sa však už naplno otvoril svet viacvrstvých fotografií. Obrazov zložených z mnohých a mnohých nie len fotografií, ale aj nápisov, ilustrácií, farieb a grafických vstupov. Jednoducho fantazijný svet výtvarnej fotografie. Čo najviac môže divák oceniť na výstave, sú nápady a odvaha, s akou boli realizované. V čase, kedy digitálna a počítačová technika dovoľujú manipulovať obraz veľmi vzdialený jeho pôvodnému charakteru, je najlepšie vychutnať si nefalšovanú prácu dobrej manipulácie. A Peter Bagi s dobrou manipuláciou prichádza. Podstatná časť je venovaný zvieratám. Počas vernisáže (a možno aj počas celého trvania výstavy) si návštevníci mohli pozrieť aj prezentáciu na monitore počítača, ktorá zahŕňala akty,
makrofotografiu a krajinu. Myslím si, že zvieratá zaujmú najviac. Najmä tým, že ide o málo „opotrebovaný“ námet. A autorský rukopis je v nich najsilnejší. Žiaľ, občas – najmä keď autor koketuje s ezoterickejším poňatím fotografie – námet sa stáva plytkým a polovičato pôsobí vizuálna aj mystická stránka obrazu. Zbytočne vsunuté „staré nápisy“ do koláží divákovi nič nepovedia. Inšpirácia egyptskou mytológiou je ďaleko sympatickejšia a spracovanie astrologických symbolov (najmä bez hlbšej znalosti významu) sa dá v pohode akceptovať. Zoolit je jednoducho sviežim vánkom v zabehnutých klišé fotografických výstav.

Prvá otázka, ktorá asi napadne každého diváka pri pohľade na vaše fotografie, je, ako dlho trvá kým takúto koláž vytvoríte?

Je to individuálne podľa náročnosti témy a niekedy to trvá dosť dlho.

Vaše práce nesú nezameniteľný punc výtvarného diela, ste absolventom niektorej z umeleckých škôl?

Vyštudoval som školu umeleckého priemyslu v Bratislave, kde sa nepripravujú študenti len pre priemyselné využitie. Mojimi profesormi boli uznávaní výtvarní fotografi a maliari. Napríklad p. Havránková – Marková, p. Krížik, p. Fila či p. Štrba. Od začiatku sa praktické cvičenia zameriavajú na výtvarné techniky, ktoré sa v praxi moc nevyužívajú. Myslím že stretnutie s takými osobnosťami zanechajú vo vnímavom študentovi ryhu na celý život. Mojou vysokou školou bola dlhoročná práca v STV, kde boli fotomontáže a koláže na dennom poriadku. A v tom čase bolo pre mňa vrcholom prijatie vo SFVU v roku 1985 (jednoduché koláže diapozitívov nafotografovaných s použitím polarizovaného svetla, alebo niekoľkovrstvová, priama fotografia zátiší).

Zoolit je séria o zvieratách. Kde vznikali prvé fotografie, ktoré sa stali základom koláží? Koľko portrétov toho – ktorého tvora vznikne, kým si poviete, tento je v poriadku, tento použijem?

Cesta do Južnej Afriky a Zimbabwe, kde vzniklo niekoľko portrétov divej zveri. Altaj, Bajkal a Sibír. Tu vznikli aj série tzv. nemanipulovaných záberov krajiny a ľudí. Práve po týchto cestách som začal pracovať na zvieratách. Tieto obrázky už nie sú tvorené tak zložito. Často už ide len jednoduché riešenie. Zviera a autentická krajina. Jednoduchá montáž, alebo aj žiadna, len tonálne upravené pozadie ako pod zväčšovákom. Niekedy mi tieto “úpravy trvajú pár minút, ale niekedy dni a kým na niečo prídem tak aj roky. Napríklad ako pri znameniach. Niektoré sú veľmi jednoduché a iné tvorené z viacerých obrázkov. Sú kombinované aj “nezmyselnými” textami. No nie je to celkom pravda. Mám vytvorenú vlastnú abecedu z prehistorických znakov ktoré sú pre diváka nezrozumiteľné. Niekedy aj v latine alebo v inom mŕtvom jazyku, napr. Bajankaraula – je krajina Dropov (nie vtákov ale zvláštnych ľudí, ktorí tu naozaj žili). Ale samozrejme používam aj krásne nápisy a steny poškodené zubom času. Nie je dôležité, či to viete prečítať. Je dôležitý nejaký vnútorný pocit. A ani s ezoterikou to nemá nič spoločné. V konečnom dôsledku záleží všetko od diváka, ako to všetko pochopí. Každý sme iný.

Aby som sa vrátil k otázke. Každý fotograf sa snaží vyťažiť z danej situácie čo najviac. Preto keď je dosť príležitostí a materiálu (alebo kariet) nafotím aj sto – dvesto záberov. Niekedy – ako pri nosorožcovi – je príležitosť iba jedna. V danom momente urobím niekoľko málo záberov a potom zistím, že z toho je ešte polovička napríklad neostrá. Väčšina dobrých záberov sa dá vykompenzovať kvantitou (hlavne pri aranžovanej či módnej fotografii), ale skutočne dobrá fotografia je asi dielom šťastia a náhody.

Dostali sme sa bližšie k samotnému fotografovaniu – prezraďte, akú techniku používate…

Už dvadsať päť rokov pracujem so značkou Nikon. Dnes viac či menej digitálnym a PC s jabĺčkom.

Vznikli a vznikajú vo vašej „dielni“ aj iné série ako Zoolit?

V 90. rokoch to bola pomerne rozsiahla séria Tokyo (výstava na japonskom veľvyslanectve) – 2,5 Mp. 18×24 cm – „čistá fotografia“, architektúra. Je toho viac ale o tom som už hovoril na inom mieste.

Má vo vašej tvorbe miesto aj klasická, nemanipulovaná fotografia?

Časy sa menia a technika stále napreduje a na prácu v dnešnej dobe už nestačí iba fotoaparát a tmavá komora. PC sa bez kompromisu votrel na môj stôl asi začiatkom 90. rokov. Vtedy vznikli aj prvé manipulované fotografie. Klasická ČB fotografia je dnes už luxusom, ktorú si každý nemôže dovoliť.

Ste majstrom počítačovej manipulácie fotografie, prezraďte nám, aký je váš názor na „vylepšovanie“ fotografií a manipulácie, ktoré majú ostať pred divákom utajené?

Treba si viac všímať fotografie v časopisoch. Ktorá z nich nie je upravená? Už len tlačítko Jas/Kontrast provokuje k vylepšeniu. Alebo odstrániť materské znamienko. Dnes už každá fotografia má nejakú úpravu. Dokonca aj výstavné zväčšeniny nie sú “nemanipulované”. Dajte si dole, prosím, ružové okuliare.

Ďakujem za rozhovor.