Posledný Rozhodujúci okamih

V útorok 3.8.2004 po takmer tridsiatich rokoch, odkedy
odložil svoju Leicu, prišiel jeho posledný The Decisive Moment. Skončila
sa životná púť jedného z najväčších fotografov dvadsiateho storočia, Henri
Cartiera – Bressona. Dokumentaristu, ktorý aj napriek tomu, že odložil svoj
fotoaparát so slovami, že nemá viac čo povedať, stal sa legendou tzv.
živej fotografie.

Posledné roky svojho života trávil maľovaním. Akoby sa tým
vrátil na samý začiatok svojho neobyčajne kreatívneho života. V rokoch 1927 a
1928 študoval maliarstvo u André Lhota. Tu sa mu otvorili dvere do kruhov
umeleckého surrealizmu, súčasne sa mu však dostali do rúk fotografie maďarského
autora Martina Munkacsiho. Ako sám neskôr povedal, zaujal ho obrázok troch malých
černošských chlapcov hrajúcich sa v plytkej vode jazera Tanganika.

Na fotografii objavil to, čo sa neskôr stalo ťažiskom jeho tvorby. Rozhodujúci
okamih, ktorý nie je len o pojmoch tu, či tam, teraz, či pred tým. V
jedinej fotografii zachytiť podstatu udalosti. Fakty samotné nie sú pre mňa
dôležité. Dôležitejšie je hľadisko, z ktorého sa k nim pristupuje. Takto
Bresson definoval obsah svojho posolstva.

Všetci jeho dnešní obdivovatelia môžu
ďakovať len súhre náhod, že “otec dokumentárnej fotografie” neprepadol
kúzlu kinematografie. V roku 1935 študoval film u Paula Stranda a ďalšie dva
roky úzko spolupracoval s Jeanom Renoirom na filme Pravidlá hry. Napriek
tomu sa vrátil k fotografii. Krátko po skončení Druhej svetovej vojny sa
predstavil na samostatnej autorskej výstave v New Yorku. V roku 1947 bol
spoluzakladateľom agentúry Magnum a o päť rokov neskôr vyšla jeho knižná
publikácia Images a la Sauvette. Kniha, ktorá je rodným listom svetovej
popularity mena Henri Cartier – Bresson a pojmu The Decisive Moment. Práve
toto slovné spojenie použil americký vydavateľ Dick Simon pre anglickú mutáciu Images
a la Sauvette. Bezpochyby jednou zo zaujímavostí toho obdobia je vôbec prvá
monografia Cartiera – Bressona. Jej autorkou sa stala česká umelecká historička
Anna Fárová. Bola vôbec prvá, ktorá pripravila samostatný profil tohto
fotografa. V roku 1958 vyšiel v edícii Umělecké fotografie vydavateľstva Odeon.

Hodnotiť tvorbu Cartiera Bressona je takmer nemožné. Môžete
obdivovať jednotlivé kusy s rizikom, že „pre stromy neuvidíte les“, napriek
tomu každý „strom“ nesie posolstvo o celom lese. Každá Bressonova fotografia je
o živote. O príbehu, ktorého zlomok sekundy znamenal večnosť. Zvláštne je, že
ani fotografiám z tranzitného tábora pre bývalých väzňov v Dessau – Kochstedt z
roku 1945, hoci zachytávajú napäté chvíle vyrovnávania účtov medzi medzi
väzňami a väzniteľmi, nechýba ľudský rozmer definovaný biblickým, kto je bez
viny, nech hodí kameňom. Ani najtrýznivejšie fotografie neukazujú hlavné
postavy ako čierno – biele charaktery. Bresson zachytáva ľudskú realitu so
všetkými jej jemnými odtieňmi. Realita sa nestráca v samoúčelnom umeleckom
prikrášľovaní. Nikdy jej však nechýba cit. Ak je oko, rozum a srdce v
zákryte, to je tá správna chvíľa na stlačenie spúšte.

V pozostalosti Cartiera-Bressona sa nájde veľa poučiek o
fotografovaní. Mnohí učitelia ho budú znovu a znovu predkladať svojim žiakom
ako príklad dokonalej tvorby. Mnohí sa mu budú chcieť viac, či menej podobať.
Nikto by však nemal zabudnúť, že jeden z najväčších fotografov o sebe hovoril: “Celý
život som bol amatérom.”