Slovenský raj – Raj vodopádov

Hučiace potoky v skalných roklinách, vysoké vodopády ukryté v tiesňavách, obtiažne priechodné chodníky občas ponorené v koryte potoka, drevené lávky, oceľové rebríky, železné stúpačky odvážne prilepené na skalu nad priepasťou alebo skalnou stržou a to celé doplnené hrubými reťazami. Toto sú synonymá pre jeden z najkrajších národných parkov Slovenska – Slovenský raj. Raj vodopádov a fotografov.

Národný park Slovenský raj sa nachádza na východe Slovenska a tvorí severnú časť pohoria Spišsko-Gemerského krasu, ktoré sa tiahne smerom od severovýchodu na juhozápad. Rozlohou nepatrí k najväčším, avšak je jedným z najnavštevovanejších. Je známy svojimi hlbokými roklinami s divokými potokmi a prekrásnymi vodopádmi, ktoré je možné prekonať iba s pomocou rebríkov a reťazového zabezpečenia. Na severnom okraji park lemuje rieka Hornád. Tá sa vnára do skalného masívu a vytvára asi 15 km dlhú tiesňavu – Prielom Hornádu. Okrem jedinečnej prírodnej scenérie je tu možné pozorovať aj viac než 900 rastlinných druhov a takmer 4000 druhov živočíchov. Svoje si tu preto nájde každý fotograf prírody.

Park je pretkaný sieťou dobre značených turistických trás. Technické zariadenia, ktorými sú zaistené najobtiažnejšie časti, prešli do majetku okolitých obcí združených v Mikroregióne Slovenský raj – sever. Obce preto začali vyberať vstupné do parku ako úhradu za použitie obecného majetku, z ktorého sa čiastočne hradí jeho údržba. Vstupné činí v súčasnosti 40 Sk na osobu a deň.

Park je prístupný prakticky celoročne. Pre fotografovanie je k návšteve parku vhodnejšie obdobie pred alebo po hlavnej turistickej sezóne, ktorú tvoria mesiace júl a august. V sezóne sú rokliny plné turistov a fotografovanie s výnimkou detailov je veľmi problematické. Alternatívne je možné sa vydať do vzdialenejších a menej navštevovaných roklín. Počas krátkeho pobytu sme preskúmali iba dve – Kláštorskú roklinu a roklinu Suchá Belá. Obidve sú ľahko dostupné.

Prielom Hornádu a Kláštorská roklina

Zo Starého Mlyna sa vydávame po zelenej značke k Hrdlu Hornádu, k miestu kde sa rieka Hornád vnára do malebného skalného údolia. Tam nás víta pokladník, ktorý nám predá vstupenky do parku a malú mapku. Chodník sa vinie lesom po ľavom brehu rieky. Stúpame a klesáme. Cesta je pomerne nenáročná a prvý obtiažnejší úsek prekonáme po drevenom rebríku. Spodné pásmo lesa tvorí bujná vegetácia a už tu nájdeme rôzne zaujímavé kompozície.

Po krátkom čase sa dostaneme k stúpačkám pod Zelenou horou. V tomto úseku sa údolie zužuje. Stúpačky sú malé kovové plošinky, zapustené priamo do skaly niekoľko metrov nad hladinou hučiacej rieky ktoré umožňujú priechod. Pokračujeme po chodníku až k ďalším dreveným lávkam pri Mníchovej diere – malej jaskyni nad chodníkom – ktoré sú doplnené reťazou. Chodník prechádza na pravú stranu rieky po reťazovom moste. Krátko pred ním rieka obmýva skalu, ktorá je plná vypuklín. Rozvírená hladina narážajúca na skalné steny vydáva zvláštne hlboké a melodické zvuky. Ďalší postup je náročnejší a prebieha po skalnej stene na pravom brehu rieky až k ústiu Kláštorskej rokliny.

Prielom Hornádu sa tiahne od západu na východ, takže intenzita osvetlenia sa v priebehu dňa príliš nemení. Za jasných dní vznikajú v údolí veľmi kontrastné podmienky medzi osvetlenými časťami rokliny a časťami v tieni. Takáto scéna je veľmi náročná a je obtiažne ju upraviť prechodovými filtrami. Preto vhodnejší čas k návšteve je za polojasného až mierne zatiahnutého dňa. Fotografovanie sťažuje na mnohých miestach úzky chodník na strmom svahu, ktorý nevytvára dosť miesta pre umiestnenie statívu.

Vstupom do Kláštorskej rokliny sa výrazne mení terén. Úzka roklina stúpa zo severu k juhu a na svojej dĺžke 1 km prekonáva výškový rozdiel viac než 250 metrov. Svetla je málo a použitie statívu nevyhnutné. Potok s krištáľovo priezračnou vodou vytvára v rokline niekoľko nádherných vodopádov. Chodník vedie na mnohých miestach priamo korytom potoka a jeho schodnosť závisí výhradne na množstve vody v potoku. Preto prechod po daždivej noci je náročnejší. Niektoré zvlášť obtiažne miesta sú preklenuté drevenými lávkami, vodopády sa prekonávajú po železných rebríkoch. V rokline je veľmi vlhko a väčšina technických prostriedkov ako aj skál je veľmi vlhkých a klzkých. Kvalitná obuv nielen výrazne zmenší nebezpečie úrazu, ale aj umožní vstupovať do vody pri tvorení vhodnej kompozície.

Roklina je plná naplaveného dreva, čo vytvára úchvatnú a naviac premenlivú kulisu. Je veľmi nepravdepodobné, aby dvaja fotografi s miernym odstupom času nafotografovali rovnaký záber. Naplavené drevá sú už zbavené kôry. Mokrý povrch je veľmi reflexívny. Polarizačný filter nám umožní zbaviť sa týchto nežiadúcich odleskov rovnako ako aj tých na vlhkých skalách a listoch rastlín. Priezračná voda prináša ďalší problém. Na výsledných fotografiách ju občas vôbec nevidno a prejaví sa iba menšou ostrosťou dna.

Po niekoľkých minútach pochodu sa dostaneme k vodopádu Objaviteľov. Je 11,5 m vysoký a steká v oblúku po skalách. Je pred ním pomerne dosť miesta a tak si môžeme vybrať miesto na vhodný záber. Tmavé prostredie doliny predlžuje expozičné časy na hodnoty 1-4 sekundy. Pre pekné stvárnenie padajúcej vody sú časy okolo 1 sekundy dostatočné.

Nasleduje prekrásny Strakov vodopád, ktorý padá do hĺbky 13 metrov. Po ňom ešte niekoľko menších vodopádov a kaskád. Dolinu zakončujú Machový vodopád a Kartuziánsky vodopád. Za ním sa roklina končí a chodník nás privedie k romantickým ruinám bývalého kartuziánskeho kláštora Kláštorisko. Neďaleko stojí turistická chata, kde je možné sa občerstviť a načerpať energiu k návratu.

S ohľadom na bezpečnosť je povolený smer výstupu v roklinách iba zdola nahor, opačný smer je zakázaný. Pri fotografovaní je dôležité správne si rozvrhnúť čas. Výstup trvá výrazne dlhšie, ako predpokladá turistické značenie. Ďalej je treba vyčkať, pokiaľ zo záberu odídu ľudia. Cez víkend alebo v hlavnej turistickej sezóne to môže byť veľmi zdĺhavé. Počet ľudí, ktorí môžu súčasne vystupovať po rebríkoch, je obmedzený. Pri väčšom počte návštevníkov sa pred nimi tvoria rady čakajúcich, ktorí pohľad na najkrajšie časti roklín obmedzujú. Nakoľko je roklina iba veľmi úzka, väčšinou si vystačíme s objektívmi v rozsahu 20-80 mm, vo vynímočných prípadoch až do 105 mm.

Návrat z Kláštoriska lesom po zelenej značke je pomerne nenáročný a dovedie nás späť k Hrdlu Hornádu, kde sme svoj výlet zahájili.

Roklina Suchá Belá

Ďalšou z roklín, ktorú sme preskúmali, je roklina Suchá Belá. Je jednou z najkrajších roklín v parku. Prístup k nej je pomerne jednoduchý, a preto je súčasne aj roklinou najnavštevovanejšou. Počas našej návštevy už mimo sezónu sme sa tu stretávali s davmi ľudí a fotografovanie v tejto rokline vyžadovalo výrazne viac trpelivosti pri vyčkávaní na vhodný záber.

Výstup začína v kempe Podlesok, kde je možné zanechať auto. Samotný kemp už má svoje najlepšie roky dávno za sebou a a pôsobí spustnutým dojmom. Nemusíme sa tu však vôbec zdržiavať a môžeme pokračovať k ústiu rokliny. Tam je opäť pokladňa, kde nám pán pokladník predá lístok, ak sme si ho nekúpili už pri vstupe do kempu.

Výstup začína korytom potoka, ktorý je na mnohých miestach preklenutý drevenými lávkami. Po ceste je niekoľko príležitostí pre fotografovane detailov – malých zátiší alebo rastlín. Chodník nás privedie k nádherným Misovým vodopádom. Nad vodopádmi sa potok vynára zo skalnej úžiny a s mohutným rachotom padá v niekoľkých stupňoch do hĺbky 30 metrov. Na jeho prekonanie je potreba niekoľko rebríkov a stúpačiek, ktoré nás vyvedú na oceľové lávky a umožnia prekonať úžinu. Tu by sme sa mali na chvíľu zastaviť. Cestu nahor prenecháme na čas ostatným turistom a porozhliadneme sa nielen po dobrom zábere samotných vodopádov alebo skalných detailov, ktorých je tu niekoľko.

Pred výstupom na rebrík je vhodné odložiť statív do batohu. Rebríky sú klzké a pri balancovaní nad priepasťou využijeme obidve ruky. To nám ale bude brániť urobiť zábery z nadhľadu. Na úzkych lávkach by bolo rozloženie statívu aj tak problematické.

Od Misových vodopádov nás lávky dovedú k úzkemu priechodu v skalnej stene. Za ním nás čaká Okienkový vodopád. Voda v ňom prekonáva iba 8 metrov, zato vymieľa dolu jazierko, v ktorom to stále hučí. Nad ním je skalné okno, podľa ktorého má vodopád názov. Tu je dobré sa obrátiť. Väčšina ľudí to nespraví. Pred nami sa objaví druhé skalné okno.

Postup za Okienkovým vodopádom prechádza členitou roklinou, ktorá sčíta nesmierne fotografické príležitosti. Papradie, mach a tráva porastajúca steny, voda a skaly, naplaveniny driev a trčiace korene. Po bočných stúpačkách prekonáme 8 metrov vysoký Korytový vodopád a ďalej postupujeme po drevených stúpačkách a lávkach roklinou. Po ľavej strane uvidíme ešte Bočný vodopád, ktorý tvorí jeden prítokov hlavného potoka. Pod vrcholom rokliny postupne ubúda vody a skál až v konečnom úseku sa chodník napojí na lesnú cestu, po ktorej poľahky dosiahneme vrchol Suchá Belá. Pod vrcholom je lúka, kde si môžeme odpočinúť a občerstviť sa z vlastných zásob. Naspäť do kempu v Podlesku sa dostaneme opäť po lesnej ceste.

Ako sa dostať do NP Slovenský raj?

Hlavná príjazdová trasa vedie od Popradu smerom na Prešov. V obci Hôrka odbočíme doprava na Hrabušice, Betlanovce a Slovenský raj. Autobusy verejnej dopravy jazdia z Popradu a Spišskej Novej Vsi.

Použitá technika: Nikon F80, Nikkor AF 28-105mm f/3.5-5.6, Sigma 20mm f/1.8 EX DG, filmy Fuji Superia 100 a Fuji Sensia 100.