Tia Danko: Portraits

Náš slovenský kolega udělal rozhovor s fotografkou Martinou Dankovou, která právě vystavuje v Bratislavě.

Portrét. K fotografickej tvorbe patrí neoddeliteľne ako svetlo a tieň. Bez preháňania je možné povedať, že vďaka nemu došlo k masovému a najmä komerčnému využitiu fotografie. Dnes vysoko cenený v prirodzenej štylizácii (napríklad tvorba A. Newmana), výtvarnejšie poňatému (dnešná autorka M. Danková) až po hranicu vkusu a etiky prekračujúcu formu (oslavovaný J. P. Witkin).

Portrétna tvorba sa obyčajne považuje za „vysoké umenie“. Čo znamená pre teba portrét?

Asi to bude znieť príliš frázovite až gýčovo, ale tak trochu sondu do ľudskej duše. Definovať portrét ako taký môže byť významovo nejednotné, portrétom môže byť zachytený výzor človeka alebo to, čo momentálne robí, ako sa cíti, správa. Pre mňa je to skôr emocionálna záležitosť, častokrát silne intímny kontakt s vnútrom, ktorý sa snažím zachytiť do obrazu. Je to však, v mojom prípade i dosť cielený spôsob sebavyjadrovania, nakoľko je fotografia, ktorú riešim, v nie ojedinelých prípadoch modelovaná podľa môjho vlastného vnútra.

Vlado Burjan v predhovore k tvojej knihe Portraits zaradil tvoju tvorbu do glamour. Ako vidíš rozdiel medzi glamour a výtvarne štylizovaným portrétom? Kam patríš ty?

Myslím, že je tam možno zopár indícii, ktoré pri niektorých stvárneniach smerujú ku glamourovej fotografii, priznám sa však, že som nad tým nepremýšľala. Nepremýšľala som ani nad tým, či fotím portrét a už vôbec nie kam žánrovo „patrím“. Možno je to vždy niekde medzi tým a nielen tým a pritom ani jedno z toho. Nech si každý urobí názor sám.

Slovné spojenie výtvarne ladený portrét som použil už viackrát. Si vzdelaním výtvarníčka?

Vzdelaním určite nie (úsmev). A v tomto zmysle slova ani fotografka. Neštudovala som výtvarné umenie, ani fotografiu samotnú. Nikdy som neriešila ani pojem výtvarne ladená fotografia vo svojej tvorbe. Aspoň nie úmyselne. Väčšinou si každý fotograf časom vytvorí svoju obrazovú formu, štýl, proste rukopis, či už je ovplyvnený štúdiom, vzormi, umením alebo prinesie do fotografie niečo nové.

Akú mieru zásahov a dolaďovania vo fotografii akceptuješ? Je podľa teba výtvarne poňatá fotografia ešte fotografiou?

Akceptujem všetko (úsmev). Keď si prezerám dnes už takmer historické fotografie svojich predkov vyrobené klasickým procesom, dýcha na mňa okrem nostalgie, histórie aj rešpekt pred fotografiou v plnom zmysle slova. Napriek uvedomovaniu si podmienok pre vznik fotografie a ich účel v danej dobe vidím dnes v týchto fotografiách veľa výtvarna, otázkou samozrejme zostáva, čo kto považuje za výtvarnú fotografiu. Pre mňa osobne v tomto žiadne pravidlá ani hranice definované nie sú. Zvlášť, keď sa človek častokrát dostáva do všeobecnej konfrontácie, čo ešte alebo už fotografia je alebo nie je.

Osobne tieto otázky neriešim, nepotrebujem ich v sebe riešiť a nezmení to ani história či ďalší vývoj fotografie. Akceptujem všetko, čo dáva akémukoľvek fotografovi možnosť, priestor a hlavne cestu vyjadriť fotografiou to, čo sa jeho videniu žiada – od spontánnosti až po účelovú manipuláciu. Obmedzenosť či presné definície, ktoré fotografiu alebo fotografa niekam škatuľkujú či brzdia v sebarealizácii sú aspoň pre mňa brané z nadhľadu, nestojí na tom moja potreba fotiť, či už s pridanou hodnotou (v tomto prípade výtvarnou) alebo bez nej.

Späť k portrétom. Máš svoje vzory?

Áno, mám. No rozhodne by som ich nenazývala vzormi. Ak by však táto otázka sledovala dôvod, motiváciu, podnety prečo fotím, sú mojimi „vzormi“ ľudia v mojom živote, v neposlednom rade život sám.

Kedy si začala s portrétmi? Podľa čoho si vyberáš model?

Fotografiou zobrazujem svoje videnie piaty rok, s portrétmi som začala už v detstve…vo svojej hlave, v predstavách, čítaním obrazov, kresieb ľudí, ktoré mi prešli rukami. Od malička som skôr inklinovala k introvertnému vnímaniu sveta okolo seba skôr zmyslami, vizuálne, no nie povrchovo vizuálne, skôr empaticky a tak je to aj s ľuďmi v mojom živote a ich spôsobom, akým ich zobrazujem. Ľudia , ktorí sa v mojich fotografiách vyskytujú, si v plnom zmysle slova nevyberám. Oni sa proste v mojom živote ocitnú. Aj – alebo predovšetkým vďaka nim sú tie fotografie také aké sú.

Tvoje portréty svedčia o premyslenej štylizácii, úprave a svietení. Robíš všetko sama?

Áno, premýšľam, štylizujem, inscenujem, nesvietim. Pracujem s denným svetlom, v podstate som na ňom závislá. Kým v sebe neprekonám chronický syndróm technického antitalentu (úsmev), budem v tomto smere asi ešte dlhodobo obmedzovaná. Pri všetkej úcte k súčasnej pretechnizovanej dobe neobmedzených možností, tento handicap nie je pre mňa osobne dôvodom k rezignácii. Práve naopak.

Akú techniku používaš? Stále verná analógovému Canonu?

Analógovej fotografii som verná zatiaľ iba pozitívne vygradovanými pocitmi vždy, keď si prezerám fotografie vytvorené na kinofilm, stredoformát či veľkoformát, ako sa „vyššej lige“ v prípade klasickej fotografie hovorí. Sama fotím digitálne, no čím ďalej tým viac – i keď zatiaľ len myšlienkovo no už vedome – prepadávam práve charizme a vizuálnej neplasticite práve analógovej fotografie, ktorú digitálna fotografia napriek všetkým vymoženostiam a kreativite postráda. Analógová fotografia je proste niečo „iné“ a rozhodne nie niečo „prekonané“. A to ma láka.

Ani na tvojej stránke www.martinadankova.com ani v galériu fotoklubu FOPA okrem portrétov iné fotografie návštevníci nenájdu. Fotíš aj niečo iné?

Ak zostanem pri definícii portrét, je to asi primárna „komodita“ v mojej tvorbe, venujem sa však i priestorovej inscenovanej fotografii, vyskúšala som fotiť akt, sem tam experimentujem s abstraktnou fotografiou. Spoločným menovateľom je však stále človek.

Máš nejaký utajený recept na dobrú fotografiu, ktorý by si čitateľom prezradila?

Som zvedavá, akú gradáciu náročnosti otázok tento rozhovor ponesie (úsmev). Opäť sa núka protiotázka, čo je to dobrá fotografia, predovšetkým dobrá pre koho…
Ale áno, mám, i keď čisto subjektívny. Fotiť srdcom, nie fotoaparátom. Fotoaparát nezaručuje, že človek vôbec niekedy urobí dobrú fotografiu. Preto by mal každý mať tak trochu v sebe zodpovedanú otázku, čo preňho fotografia znamená, prečo a čo vlastne fotí. Myslím si, že pre mnohých je fotografia spôsob odvahy byť samým sebou. Akokoľvek, ak sa človek pri tom, keď fotí cíti dobre, v podstate už tým urobil dobrú fotografiu. Minimálne dobrú pre seba.

A ako vidíš vývoj fotografie do budúcnosti pri obrovskom množstve fotografujúcich?

Veľmi pozitívne a progresívne. Už len v tom, že napriek kvantite je tu priestor niečo robiť, niečo tvoriť a veľká šanca prebudiť, nechať vyplávať na povrch kvalitu a dať tým možnosť nádejným fotografom, talentom alebo večným hobbystom či milovníkom fotografie možnosť realizovať sa. V neposlednom rade práve súčasný fotografický (i keď prevažne silne digitálny) boom nepochybne ovplyvní to, čo sa v budúcnosti bude, či už po obsahovej alebo vizuálnej stránke, vnímať ako fotografia.

Ďakujem za rozhovor.